Kuko

1 – Dopravný podnik Praha

Je to vlniaca sa dúha z elektrických káblov - pevne pripevnená ku stene tunela a on z nej počas jazdy nespustí oči, lebo je veľmi pútavá. Strieda pohľad na ňu s pohľadom na tachometer, ktorý ma pred sebou vo výške brucha. Kabína je priestranná a dobre vetraná. Rituál je zväčša takýto - musí pozorne skontrolovať perón pohľadom na monitor, a keď sú viditeľné nejasnosti, potom je potrebné aj vystúpiť, uistiť sa o stave dokončenia nástupu na vlastné oči a v prípade jeho ukončenia - či už spomínaným, obligátnym pohľadom na monitor, alebo po osobnej kontrole - stlačiť zelené tlačidlo, ktoré uzavrie dvere. Potom dať súpravu do pohybu a stratiť sa v tme.

Bodka svetla rastie úmerne rýchlosti, ktorú má Kuko hrdo pod kontrolou. Z bodky sa stáva kruh - stále širší, rastúci kruh. Rúti sa priamo, vždy tak, aby kruh preťal priamo v stede. Niežeby to na koľajniciach bolo možné ovplyvniť, ale v kabíne šoféra je dostatok miesta na pohyb, a preto sa, len tak pre zábavu, snaží svoju hlavu umiestniť do pomyselného - optického stredu tunela.

Nástupište je plné a prichádzajúca súprava metra vyzerá ako čerstvá klobáska pri výrobe - ako mletá klobásková zmes, čo sa z mlynčeka tlačí do natiahnutého črievka a visí do priestoru, kde sú už zhromaždení prizerajúci sa, aby prvýkrát zaslintali a povedali si, že aj táto klobáska sa vydarila.

Zhromaždenie na peróne sa z toho, že spoj nemešká teší, ale nie zas tak ako z klobásky. Čas od času sa stane, že pasažieri spoznajú v strojvodcovi hrdinu svojho detstva. Raz po ňom opilci kričali Kuko, Kuko, poď von! Ale nemali v záujme mu ublížiť, skôr naopak - z istej dávky recesie sa dožadovali stretnutia s ním, ale ich recesia bola v každom z nich hlboko postavená na úprimnom vyznaní sa k najlepšiemu kamarátovi z nedeľných rán, čo len v alkoholickom opojení vyplávala na povrch, na nočný perón pražského metra. Chceli kúsok lásky.

2 – Na káve

Sedel som pri okne a neveľké žerbo zapíjal čiernou kávou. Videl som ho vstúpiť, samého sa usadiť ku stolu oproti. Medzeru úzkej uličky som v tom čarovnom momente, pri pohľade do jeho obstarnutej tváre, vyplnil spomienkami a zážitkami, ktoré s ním súvisia. Žiadna už nebola, medzera, ani nič, čo by nás delilo. Bál som sa ho osloviť, skúmal som ho v odraze okna, pozoroval jeho pohyb pri pití a vlhké fľaky, ktoré mu para kávy, nakreslila na plátenú tvár. Čosi si písal a keď si odskočil na toaletu, prečítal som si - nikým nepozorovaný, jeho poznámky. 

od slaniny by mi ostalo telo, také zamastené, že by ma museli oprať na štyridsiatke.

Cez lístie koruny toho voňavého stromu, prišlo svetlo

Homodetská relácia s Patríciou, čo mala vtáčie meno, Jariabkovou.

Prečo som pristúpil na tento pofidérny kšeft?

škaredý, nevychovaný klon a povedal - Som tvoj brat.

Bol som len muž z bavlnky, až kým neprišli prvé peoplemetre.