Pohan číslo 1

1

Muki a Sepere sú bratia z kmeňa sibírskych Čukčov. V družnom vzťahu, deň po dni, niekedy rozhnevaní, inokedy hrajúci sa na schovávačku počas polárnej noci, živia sa lovom - no treba hneď na začiatok chladne podotknúť, že každým týždňom sú ich lovecké výpravy dlhšie a dobrodružstvá na kosti a pohyb náročnejšie, vedúce do neprebádaných oblastí, kde aj vysoká zver je prinízka na to, aby sa preskákala za múr z pálených tehál. Spoza ošumelých múrov, v pravidelných intervaloch, bijú zvony ruských kostolov a šumia ľudské stáda.

Bratia žijú na poloostrove Čukotka a dnes sedia pri hrnci, z ktorého stúpa mihotavá, tancujúca para. Ak chceš poznať ich príbeh musíš vedieť, že ich okrúhle tváre sú dnes nepekne sparené a rovnako nepekne smrdia mäsom, ktoré sa v hrnci varí. V hrubých bundách z jelenej kože, trpezlivo vyčkávajú na zemi, za nimi sedia dva dospelé psy svetlých farieb neurčitých rás. Malé retiazky sa im zamotali do srsti. Je utorok 7.apríla 1992 a ich skromný stan – ich drobné sibírske šapitó, objímajú jazyky snehu. Muži aj psy sedia potichu, iba bublanie vody v bode varu je komplikovaným slovným spojením, ktoré ich všetkých nesie ďalej mrazivým dňom. Je to pekný deň, ale Sepere sa mračí. Psa mal rád a Muki sa ho v noci nepýtal, keď šiel so sekerou do koterca. Teraz tu sedí, dýcha ten smrad a hľadí na chvost, labky a hlavu, ktorá zo psa ostala. Navyše je tu s nimi on – ryšavý holandský dokumentarista s prstom na klzkej spúšti, a Sepere nechce na fotkách vedľa brata vyzerať ako slaboch.

Včera, keď boli holanďanom ukázať blízke hory a malé jazero, získal kučeravú pochvalu a s ňou aj povesť silnejšieho a vitálnejšieho z dvojice. Vraveli mu king kong, superSepo a napokon aj sibírsky mačo. Blíži sa čas obeda – čas, ktorý nie len tak pre srandu volajú na Čukotke aj okamihom pravdy. Otcovia rodín vtedy pristúpia k hrncom, aby zistili ako chutí to, čo navarili. Dokumentaristi plánujú, ešte pred rituálom obeda, zliezť s autom do osady pod kopcom vzdialenej šesť zasnežených kilometrov, a tak je nepriamo rozhodnuté aj o tom, že vareného psa neochutnajú.

Sepere opakovane zviera ruky, šúcha si tučný palec o špinavý ukazovák. Nevie sa zbaviť pocitu, že Muki zabil psa iba pre šou o chudobe, v ktorej žijú. Nevedel o živote v chudobe nič až do doby, kedy ich navštívil prvý dokumentarista. Nasledovali ho ďalší, ktorí im chudobu neustále pripomínali a túžili po možnosti zvečniť si ju záberom alebo nahrávkou. Vravievali im – Muki a Sepere ste chudobní, alebo – ste chudobní ako kostolné myši, alebo tiež – ste veľmi, veľmi chudobní. Sepovi sa zdalo, akoby to nové slovo bolo iba priezviskom, ktoré sú, pod nátlakom opakujúcich sa návštev, nútení si osvojiť.

Zvonenie satelitného telefónu vyľakalo mužov, tí v strachu z nepoznaného podskočili a počas prebiehajúceho hovoru sa snažili usadiť do rovnakej pohody. Bez toho, aby o tom vedeli - si obaja v duchu vraveli, že tú telefonickú reč si počas najbližšej polárnej noci musia osvojiť, aby sa s jej mäkkou šušlavosťou mohli prihovárať umierajúcim srnkám - aby im tak ústami ušili hebké slovné futrenko, do ktorého slovami zabalia ich odchádzajúcu - srnčiu dušičku. Iba srniek im zo všetkej tej zveri bolo ľúto, lebo raz, keď boli ešte malí chlapci, videli otca ako srnkám v lese nadával, že sú ...

2

V osade telefonicky potvrdili, že na návrat dokumentaristov sú pripravení. Hovor končí a Holanďan zaostruje optiku, nastavuje kontrast a ostatné parametre zariadenia na trojnožke tak, aby bolo v tvárach mužov lepšie vidieť korytá vrások i paru v nich tečúcu cez sivotu vzduchu, v ktorom sedia na zemi ako malé deti hrajúce sa s farebnou kuchynkou v holandskej škôlke. S nastaveniami je spokojný, dvíha sa z posedu a mieri von, aby si zapálil. Muki sa otočí k mladšiemu Seperemu, pohľadom sa uistí, že ich fajčiaci muž nevidí.
- Pss, Sepo. Počúvaj. Prepáč mi toho psa. Včera v noci som nebol len v koterci. Je to komplikované ako ešte nič iné nebolo, ale môžem ti sľúbiť, že všetko som pripravil.
Zatiaľ, čo vonku prebiehal nerovný súboj besného sibírskeho vetra s biednym dechtom holandského dymu, Sepere nerozumie významu bratových slov. Muki mu to vidí na tvári a v záujme objasnenia sa už radšej naklonený k bratovi rozdhodol pokračovať.
- Potrebujem, aby si šiel von a povedal holandskej výprave, že sa blíži búrka - že keď odídu okamžite, stihnú sa jej vyhnúť. Sepere, bráško, potrebujeme získať čas.
- Čas? A na čo nám to bude Muki?
Holanďan spozoroval scénu, ktorú z vyšliapaného miesta pred vchodom do stanu považoval za dojímavý rozhovor hladných bratov. Rozhodol sa vrátiť, aby spravil záber, po ktorom túžil.
- Potrebujeme ich čo najskôr dostať do auta, pokračuje Muki a hľadí na brata, nalieha na neho zovretím ruky.
- Serieš ma Muki, stále rozhoduješ za nás oboch. Čo si to vymyslel?
- Všetko ti vysvetlím, len ich presvedč.
- Fakt ma serieš, idem sa prejsť ty čert – povedal Sepere.
Muki púšťa bratovu ruku a pozerá na jeho vstávajúci zadok, z ktorého opadáva slama. Sepere fučí a Muki dúfa, že to nie je hnevom, iba snahou premôcť skrehnuté nohy. Dúfa, že Sepere sa vráti a urobí o čo ho žiadal. Opakujúce sa cvaknutia uzávierky skáču po mužoch ako tvrdé sibírske blchy. Elektrické zvuky malého nabíjajúceho sa akumulátora sa im plazia pod nohami rýchlejšie ako aprílový prievan. Holanďan sa usmieva, pozerá na Mukiho a predstavuje si ho v premávke živej amsterdamskej autostrády – ako počas rannej špičky hľadí do malého spätného zrkadla na autá za sebou. Vidí ho upraveného, v peknom modrom obleku, ale potom si v duchu vraví, že Muki je takto šťastný a že sú dni, kedy by sa s Mukim rád vymenil. Úvahu preruší Sepere, ktorý sa nervózne vkročiac, snaží z komunikácie v pokľaku vyťažiť herecké maximum, čo Mukiho bratsky dojíma. Vidí bratovu tvár, jeho ruky zdvíhajúce sa k mračnám a nervózne tempo reči – to všetko v symbióze s úmyslom, ktorý má. Výprava Seperemu verí a kufre dokumentaristov sú v rýchlosti polárneho vetra zabalené.

Muki pozorne sledoval celý proces balenia. Čudoval sa praktickej symbióze všetkých častí batožiny. Čudoval sa tomu ako jedna krabička zapadne do výrezu na druhej, aby sa potom spolu zmestili do ďalšej - ešte väčšej. Do ohňa už dlhšie nedokladal a teraz nepozorovane rozhrabáva zvyšné polienka tak, aby sa uistil, že keď ich tu nechá samé, nespôsobia požiar. Vstáva, veľkým krokom prekračuje srsť na zemi a vyhýba sa dreveným trámom, čo končia až na samom vrchole stanu. V sprievode psov vychádza do vetra, aby mu neušlo pútavé nakladanie auta. Počas rozlúčky, rovnako rýchlej ako bolo balenie, mužom pod nohami vŕzga sneh. Ak by ich pri tomto lúčení pozoroval niekto z diaľky, veril by príbehu o tom, že pri aute tancovali tradičný tanec Čukčov. Bratia sa striedali pri dokumentaristoch stojacich v kruhu, podávali im kufre a rozdávali posledné úsmevy. Lesklé reťaze kolies sa roztočili a naložené auto odišlo smerom miest, z ktorých im návštevi po troškách prinášajú chudobu.
- Muki, čo si to spletal? Prečo museli odísť?
- Počúvaj dobre bráško. Mám plán. Päťdesiat krokov po ceste je miesto, kde som včera so sekerou vykopal žľab.
- No a?
- Dnes do neho zapadnú.
- Kto?
- Holanďania.
- Čože?
- Sepere, za kopou z dreva je mech a v ňom dlhé lano, ktoré musíš priniesť.
- Čo to trepeš?
- Počúvaj, neostáva nám veľa času na taktické rozhovory. Keď zapadnú, prídeme im na pomoc, ale namiesto pomoci ich lanom zviažeme. Pekne im podrežeme hrdlá a keď to už budú mať za sebou, ich auto zatlačíme do priepasti.
- Kurva Muki, čo to trepeš? Šibe ti?
- Sepo, potrebujem tú vec, ktorú majú!
- Ktorú?
- Tú čiernu. Chcem ísť s tou vecou na Kukurilu a odfotiť tam nášho boha. Musia nám uveriť, že máme boha!
- Bludy Muki, nemusia. Veríš ty, že máme boha?
- Verím.
- Tak to nechaj tak. Mŕtvi nám to aj tak neuveria. Zbláznil si sa braček.
- Nezbláznil. Nikto nám ho neverí, nikto neverí, že tam je! Videl si, ako debilne sa uškŕňali, keď sme im o ňom rozprávali? Dokážem im ho, jak ma tu vidíš!

3

Od voňavých borovíc k bratom, ktorí stáli, hoc by pri takej vážnej debate radšej sedeli - spolu s prašanom dofúklo aj vzlyky prešmykujúceho kolesa. Dokumentaristi zapadli. Vo vetre štipalo veľa voľne poletujúceho - nepovedaného. Muki tľapol brata po pleci a v mohutných topánkach sa vybral za svetlami auta. Brata postrčil, aby sa tiež rozhýbal a priniesol lano.
- Muki stoj! - kričal Sepere, šikmé oči mu zaliali slzy. Muki si zápästím podvihol čiapku z čela, aby pohľadom za svoj chrbát skontroloval brata. Sepere mizne za priesvitnou stenou malých a rýchlych vločiek snehu. Mieri za stan a ide po lano. Je sám proti kopcu a strmej budúcnosti, ktorú mu Muki naplánoval. Bola to ťažká noc a dnes je ťažký deň. Každým krokom je Sepere ďalej, ďalej od svojho včerajšieho ja, o krok ďalej od lásky k bratovi, o krok ďalej od brata, o krok ďalej od lásky k životu, o krok ďalej od sna o ľadovej soche, ktorú by tak rád - raz, keď na to dôjde, podaroval žene. Zúrivý severák hravo rozfúkal každý Sepereho pokus o nájdenie odpovede na otázky súvisiace s bratovým plánom. Muki je starší a tí majú na Čukotke spravidla vždy pravdu. Dnes vraví, že ich boh je hodný toho, aby zabili ľudí hľadajúcich pravdu. Nikto sa to nedozvie a on sa s tým naučí žiť. Toto je Sepo pod tlakom, toto je mladý muž, ktorému je ťažko žiť.

Mukiho pri aute prekvapila dobrá nálada stroskotancov a fakt, že sa z diery v ľade pokúšali dostať svojpomocne. Dvere nechali otvorené a tak sa z auta parilo rovnako ako z hrnca pred obedom. Motor auta hlučne bežal. Sepere neprichádzal. Mukimu chýbalo lano, ktoré mal Sepo priniesť. Obchádzal auto ako šelma chystajúca útok, vyhodnocoval ťarbavý pohyb dokumentaristov a premýšľal si chytré chmaty a rýchle údery. Cez otvorené dvere nahliadol do auta. Na sedadle videl vytúženú vec – čiernu kameru a na jej displeji malý obrázok plný farieb. Zohol sa do výšky kolien, aby na tento malý zázrak videl lepšie. Hľadel priamo na fotografiu ich boha - zamrznutého horolezca z výpravy na Kukurilu. Vedec bádateľ by čitateľovi povedal viac. Povedal by, že hra prírody a zosuvy snehu, ktoré nasledovali starú lavínu, zamrznuté telo mŕtveho horolezca posunuli do údivnej polohy vznešeného postoja. Takto tam stál, bratom bol bohom.

Muki je pri aute – v šoku, kľačí nehybný nad koncom, čo znamená začiatok poznania. Boh je na displeji a za stanom, na mladej borovici za kôpkou z dreva by sa vo vetre plnom vločiek hompáľalo Sepereho telo. Ale nehompáľa sa, kráča teplé a plné lásky k bratovi - dávno Sepere vie, čo brat nevie, dávno vie ako je to s ich bohom. Visel by za krk a rýchlo chladol, ale tak by nebol bratom, ktorým je. Majú kostol, vieru, malú kaplnku v spoločnom vzťahu, ktorý im nikto nevezme. Dve chudobné kostolné myši.