Prababš

Sedela pohodlne, na mieste, ktoré jej patrilo. Bola to vznešená dáma. V kuchynskej skrinke ukrývala čokoládu pre pravnúčatá, ktoré sa jej na výmenu za ňu, pýtali na to, prečo je pokrčená a prečo sú vlastne starí ľudia takí škaredí. Deti sa nevedeli vynadívať na jej pokrčenú kožu a čas od času sa s ňou hrali žmolením.

Aj keď deti zaujímalo viac, či je v pojazdnej nemocnici možné preoperovať tvár na riť a naopak, aj tak začínala každý rozhovor tým istým - športom. Deti počuli veľa o pádoch a úrazoch, disciplíne a o tom ako vstať, keď spadneš, aj o tom, aká veľká je radosť, keď dokážeš niečo iba s tým, čo ti narástlo.