Preč

Prebudí sa s okom smutným,

Perou zvädnutou,

myslel si že bol tým dobrým,

láskou všemocnou,

nebaví ho byť tým napätým,

s hrudnou bublinou,

stále myslieť len na jedno,

na jej nebezpečne krásne telo,

žiari až sa slnko skrýva,

mesiac hľadí a tíško vzýva,

jej podobu v pamäti ukrýva.

No je to daň za krásu sveta,

že sa cíti ako strom zasadený v strede lesa,

sám po celé dni

až mu vyschýnajú všetky sny,

a čo mu bráni uniknúť?

Jedine čo môže ponúknuť,

Je chládok uschovaný v jeho blízkosti,

A nie žiadne prekyprené radosti,

Celé dni bez nej

Bez tej lásky osobnej.

 

---