Neobvyklé stretnutie s pánom Bolotnikom 2.časť

Neznáme prúdenie v žilách Michaila Kuročkina

Uplynulo už niekoľko dní od podivnej návštevy u zdanlivo cintľavého suseda a predsa Kuročkin nemohol myslieť na nič iné. Väčšinu času trávil vo foteli, brnkal prstom do pevného gombíka a premýšľal. Ak nebrnkal tak poťahoval z cigarety pred oknom a civel do ulíc pulzujúceho mesta. 
"Je to starý blázon, ten Bolotnikov! Ktorý normálny človek zaprace celý byt novinami? A ako sa vyhýbal odpovedi! Určite je pomätený!" pri slove pomätený sa mu pred očami blesol obraz samého seba v šialenom záchvate smiechu, ale hneď ho rozvíril prúdom bieleho dymu vychádzajúceho pomedzi jeho tenké pery. "Radšej od neho ruky preč! Určite si myslí, že som tiež pomätený a preto ma k sebe pozval. Azda aby sme boli priatelia?! No...tak to sa teda fatálne mýli!" Toto boli jeho myšlienky, ktoré sa mu predávali bez námahy, logicky a lacno...s ľahkosťou, ktorej nebolo možné odolať. Ľahkosť...tento sprievodný jav, poučoval Kuročkina o hodnovernosti myšlienok tohoto druhu a ani by ho nenapadlo tieto myšlienky spochybňovať. A predsa...určitú oblasť svojej duše, ktorú Kuročkin považoval dávno za zatratenú, cítil dotknutú. Niečo akoby ju navštívilo. Niečo si ju všimlo. Niečo začalo prúdiť v jeho krvi...presakovalo to do jeho svalov a kostí a celá jeho bytosť to náhle vsakovala a absorbovala ako nejaký akútny liek. Ako je pre zem prirodzený dlhoočakávaný dážď, ktorý v suchom prachu započne znovu život, tak Kuročkin vnímal v sebe akýsi neznámy proces, ktorý mu bol zároveň vlastný. Všimol si, že hoci on sám nevedel, čo sa s ním deje, jeho telo reagovalo familiárne a prirozdene, a nielenže prijímalo novú substanciu v jeho žilách, dokonca z nej čerpalo vitalitu! Aj chcel prísť na to čo to bolo, aj sa toho desil. Tušil, že ak by na to prišiel, bolo by to ohromných rozmerov, silnejšie ako je on sám a nenechalo by ho to nezmyselne sedieť vo foteli. Napokon, mal rád svoj tmavozelený fotel. 
Presvedčený o Bolotnikovej chorej mysli, uspokojený svojím opodstatneným uvažovaním, odžíval deň po dni, až sa uprostred jednej náramne mrazivej noci zdesene zobudil na silný vetrisko. Rýchlymi pohybmi šmátral po nočnom stolíku, zhadzoval rukou rôzne predmety a niečo hľadal. Keď sa mu konečne podarilo rozsvietiť nízku lampu, zaostroval zrak na rozmazaný číselník svojich náramkových hodiniek. Ukazovali trištvrte na tri. Akoby mu vedomie času spôsobilo úľavu, zhlboka vydýchol, ľahol si späť do postele a s otvorenými očami načúval ako vietor tvrdohlavo píska v komíne. V tej chvíli si na niečo spomenul a v zápätí ho zaliala vďačnosť za tento víchor, ktorý ho vďakabohu zobudil zo zlého sna. 
Vo svojom sne Michail Kuročkin kráčal do bytu pána Bolotnikova presne ako pred pár dňami. Presne ako vtedy aj teraz mrkol do kovového kukátka a uložil si svoje topánky tesne k stene. Opäť videl pred sebou dlhú chodbu obvešanú maľbami. Behúň, po ktorom boli jeho kroky nečujné. Všetko bolo akési familiárne akoby tu už niekedy bol. Na komode očakával listy, peniaze a Moskovskije Novosti a prekvapilo ho, keď ich tam našiel presne tak ako ich čakal. Nevedel odkiaľ vie to čo vedel. Nejakým spôsobom to vedel. Povzbudený chcel sebavedome vkročiť nohou do miestnosti, kde očakával príjemného pána Bolotnikova v domácom oblečení, keď sa zdesený zapotácal medzi dverami a oboma rukami sa chytil verají a pozeral pod seba do miestnosti, kde sa podlaha zosunula tak hlboko, že Kuročkin pozeral do Bolotnikovej izby ako do priepasti. Všetko spolu s Bolotnikovým koženým kreslom kleslo akoby o tri podlažia nižšie (snáď až do samého pekla) od levelu na ktorom stál roztrasený Kuročkin. Odrazu strachom ovládaný advokát rozpoznával z hĺbky vystupovať plátky novín, ktoré voľne, ale prudko lietali vzduchom, akoby ich uchytil silný prievan. Bolo ich toľko, že Kuročkin nevidel absolútne nič. Byt naplnil kŕdel divých novinových vtákov...trepotali krídlami a stúpali vyššie a vyššie. Kuročkin hľadal v tom chaose Bolotnikova. Nakúkal opatrne dole z okraja priepasti, ale starého pána nevidel. Iba keď za sebou začul smrteľne chladný rehot vychádzajúci z Bolotnikových rozdrapených úst, Kuročkinov strach dostal nové rozmery. Vrieskal prikovaný medzi dverami a neodvažoval sa otočiť. Chcel vybehnúť z bytu, ale cítil svoje nohy ako olovené gule a nevládal nimi ani pohnúť. Zúfalý a vlastným strachom posilnený sa hodil bezhlavo do priepasti. Počul ako Bolotnikov výsmech cestuje v priestore a napĺňa celú nekonečnú miestnosť. Počul ho stále tesne za svojím chrbtom, akoby ho prenasledoval, pričom cítil Bolotnikov bezočivý pohľad na svojich ústach. Počul aj hlasné hvízdanie svojho voľného pádu až ho toto hvízdanie odrazu prebudilo zmäteného a vystrašeného. 
Kuročkin nemohol dlho zaspať. Prehadzoval sa na posteli, šuchotal perinou a ťažkopádne dýchal. Znervóznený sa vrhol na chrbát oprel si predlaktie o čelo a pokrútil hlavou nad absurdnosťou svojho sna. 
"Podarilo sa mi presvedčiť svoje podvedomie, že ten chudák Bolotnikov je pomätenec." pomyslel si a nahlas sa zasmial. Vďaka svojmu absurdnému snu Kuročkin pochopil a sám v sebe priznal, že starému pánovi krivdil. Teraz jasne videl, že Bolotnikov nebol blázon. Bol to iba opustený starec so zvláštou záľubou. Nielen to; bol to opustený starec so zvláštnou záľubou, ktorý stál o jeho spoločnosť. A náhle sa v Kuročkinovi dvihla túžba spoznať ho viac. A tiež do jeho vedomia vniklo poznanie, že tá zvláštne familiárne cudzia substancia, ktorá pulzovala v jeho žilách a vyživovala celú jeho bytosť bol súcit.  
"Súcit" povedal Kuročkin nahlas sám pre seba, akoby nemohol uveriť vlastným myšlienkam a potreboval sa presvedčiť o pravdivosti toho slova. Vo svojom vlastnom hlase mu znelo neznámo, ale každým plynúcim okamihom si ho obľuboval čoraz viac. 
"Súcit...súcit..."opakoval.
"Áno!" pomyslel si rozhodne akoby mu všetko zrazu dávalo zmysel.
 "Súcitné oči toho starého pána, ktoré na mňa vtedy hľadeli cez okno ma oživli. Pre tie oči a pre ten súcit nemôžem spávať. Pochopiteľne som musel utiecť. Ten jeho záujem o moju osobu ma vystrašil na smrť. Ó bože ako ma vystrašil! Mohol Bolotnikov vedieť, že môj smiech nieje radosť, ale bolesť? Takýto súcit nieje ľútosť okoloidúceho. Je to spoluúčasť na bolesti druhého človeka. Mohol poznať čo prežívam? Cítil to na vlastnej koži? Takýto súcit, ktorý kriesi a prinavracia život nieje falzifikát s akým sa človek stretáva na ulici. Stretlo ma niečo vzácne..." Myšlienky sa mu hmýrili v hlave a znovu sa dostával do stavu tej mrazivej senzácie a dostal chuť opäť sa rehotať z okna. 
Ale napokon zaspal.