Sjúzn obeduje

„Pamätáš sa, Julo sa ma v pondelok pýtal, čo mi majú uvariť. Nech si rozmyslím, na čo mám chuť, v nedeľu prídu pre mňa. A nič. Nezavolal, neopýtal sa. Teraz neviem. Mám im uvariť puding, prídu chalani ku mne, či ja tam. Šak polievku som si vytiahla. Ja sa naobedujem.“

„Mami, ako ťa poznám, povedala si, že ty nie si gurmán, zješ hocičo. Tak sa nechaj prekvapiť, niečo navaria. Naobedovať sa môžeš. Vieš, že oni obedujú neskôr, ty o pol jedenástej, dovtedy vyhladneš.“

„Ja by som nebola hladná, ale nechcem mať prázdny žalúdok. Aj mäso s tou kyselou kapustou som si vytiahla.“

„To je dobre. Naobeduj sa a uvidíš.“

Večer.

„Nevadí, že ti zase volám? Ale už som sa nemohla dočkať, čo ti to porozprávam. Tak Julko mi volal o pol jednej, že prídu pre mňa o druhej. Šak stačí aj o tretej, som mu povedala. No, pravdaže neprišla o druhej, ale nevadí. Zobrala ma do Lidlu. Ale vieš si predstaviť, keď som štyri mesiace nebola v obchode. Bola som tam jak osprostená. Nevedela som, čo chcem. To si nevedela nikdy. Preto musel ísť tato do obchodu viackrát. Kúpila som si jednu kaiserku a pýtala som sa Renátky, aké syry ľúbia chalani, aby som mala pre nich. A ona mi pekne ukázala, jaké mám kúpiť. Normálne mi poukazovala, jaké ľúbia. A čo si čakala? Že ich kúpi ona a dá ti ich do tašky? Alebo, že sa bude okúňať, že pre nich kupovať nemusíš a potom by si ich dala kúpiť mne? Nevedela som nič. Jogurty ste mi doniesli vy, aj všetko ostatné, mám teraz plnú chladničku potravín. Tak sme sa tam pomotali a išli k nim. Ale tam nič. Žiadny obed. Iste boli oni už naobedovaní. Renátka mala slivky v chladničke, že ide robiť slivkové gule s makom. Začala variť, že chcela, aby som mala čerstvé. Tak ona varila a ja som bola s chalanmi. Obedovala som o štvrtej, oni to už mali iste jako druhé. Filip si bol pridať, šesť gulí zjedol!“

„Ty si mala koľko?“

„Mne dali na tanierik päť, ale ja som ich zjedla tak pomaly. Potom mi Renátka urobila ešte tri obložené chlebíky. Jeden som zjedla a dva mi zabalila. To bol ten obed! Oni zabudli, že ma pozvali na obed. Prišla som na návštevu a ponúkli ma ako vždy. Čo si čakala? Slávnostné prestieranie s prípitkom a predjedlom? Chalani začali skladať básničku pre Ivanu k štyridsiatke. Chceli, aby som tam bola, kým ju nenapíšu, aby som ju zobrala aj s knihami ku mne. Keď  príde Ivana, aby som jej to odovzdala. To už bola taká reč. Oni skladali, mňa nepočúvali. Vlastne som tam celý čas nemala s kým komunikovať. Tak som povedala Renátke, nech ma odvezie domov, ja tam čakať nebudem. Posedela u mňa, tam sme sa porozprávali. Lebo s Julom sa už nedá viesť dialóg. On sa vždy postaví na stranu toho druhého, keď na niekoho voľačo poviem. Ja sa potom stiahnem. On sa ešte nenaučil, ako sa vedie dialóg - aha, hm, áno? Sviečkovú mi doniesla.“

„Tak vidíš! Slávnostný obed budeš mať zajtra.“

V pondelok.

„Aká bola sviečková?“

„Vieš čo, dobrá bola. Len mäso skoro žiadne tam nebolo. Ale aj tá omáčka s knedľou bola dobrá.“

„Málo mäsa? Veď vždy sa sťažuješ, že ti dáva veľa mäsa a potom si na druhý deň dorábaš prílohu.“

„No, vždy mi dáva veľa. Teraz asi nemala.“