Revidentka

Zaťovi traja žiaci neprišli, skončil v práci výnimočne skoro. Zbalila som tašky a vyrazili sme k mame. Prišli sme za svetla. Po prvýkrát v živote sme počuli: „Tak zavčasu? Ešte som vás nečakala.“ Všetci vždy chodíme so západom slnka.

Vykladám veci do chladničky, do mrazáku, na stôl v kuchyni. Mama nakukne: „Nechaj tak, ja si to potom vyložím!“

Nekomentujem. Rozmrazilo by sa to. Chápem. Potrebuje ísť do obývačky za mladými, ale aj mňa by chcela mať pod kontrolou. Snažím sa rýchlo, vchádzam do izby.

„Gabika, vyzleč sa!“ napomenie ma prísne.

Čo sme u doktora?

Zmätene pozriem na dcéru.

„Čo si mám vyzliecť, mami? Veď si hovorila, nech Hane nevyzliekajú svetrík, že tu nemáš až tak teplo.“

„Tú bundu si daj dole! Takto vyzeráš jako na odchode!“

„Babka, to má mama len takú tenkú trigovicu,“ zastane sa ma dcéra.

„Ale šak som ju videla, že takto vystúpila z auta!“ nevzdáva to mama.

„Mala som čiernu zimnú bundu. Tú som si zavesila v chodbe na vešiak,“ vysvetľujem.

Trigovicu si aspoň rozopnem.

„Predstavte si, ten Kolár ma pozná. Minule sa ma pýta – vy ste robili v banke? Áno, hovorím mu, jako to vy viete? Chodili ste k nám na previerky zásob. A pritom je to taký ťutenko, tichučký a on si toto pamätá. Že hneď ako počul moje meno, vedel, že som to ja,“ zažiaria jej oči, stúpne sebavedomie. Zasa je revidentkou štátnej banky československej.

„A on kde robil? V ktorom podniku?“ zaujímam sa.

„Šak som sa ho ani neopýtala. Že tam robil vedúceho skladu.“

„V OSP?“ skúšam. Podnikov, kam chodila na previerky, bolo viac.

„Iste tam,“ zamyslí sa. „Hana, poď trochu za mnou!“ zažiada sa jej.

Malá si s tatinom kreslí za malým stolíkom, kúsok od nej. Pozrie na ňu a nič.

„Veď sa mi zdalo, že sme už kamarátky!“ skúša mama ďalej.

Haňa otočí dlane dohora a povie, čo jej napadne: „Ja som tu neni zvyknutá, vieš?“