Žrádlo naše každodenné

„Mami, kúp si televízny program, keď pôjdeš s Ivou na nákup“, hovorím mame.

„Iva, pripomeň babke, že potrebuje nový program. Dva! Kupujem aj pre Betku,“ píšem Ive.

„Kúpila si si program?“

„Nie. Zabudla som.“

„Veď som písala aj Ive.“

Večer si prečítam: „Zabudli sme. Vyškiera sa na mňa Ivanin smajlík.“

„Tak povedz Betke, mami, nech kúpi ona.“

„Povedala som jej – keď pôjdeš na prechádzku, kúp program.Vieš čo mi povedala? Že ona chodí na prechádzku na hrádzu! Tak ma najedovala. Čo má na tú hrádzu permanentku? Nemôže ísť raz na prechádzku do Kauflandu?“

Keby si jej rovno povedala – Betka, choď prosím ťa kúpiť niekde program, išla by. Ale ty musíš všetko okľukou.

„Takže si tento týždeň bez programu?“

„Ale čoby! Potom mi doniesla. Poleno, poleno. Aj dnes ráno som išla už o pol ôsmej do obchodu, kúpiť si smotanu. A Betka bola tam! Hovorím jej, keby som vedela, dala by som si kúpiť smotanu. Ale tebe keď zavolám, tak ideš na hrádzu. Nepovedala mi na to nič!“

Buď rada, že nič. Ani ja by som ti na to radšej nič nepovedala.

„Takú som mala chuť byť na ňu zlá, ale zas nemôžem. Jahody mi nosila, šalát mi dala, aj cukinu. Preto som si išla smotanu kúpiť. Robím si ju s vrtuľkami, na to smotanu, to je také svieže.“

„A čo si si ešte kúpila okrem smotany?“

„Také keksíky. Lebo tí chalani, koľko im na tanier naložím, toľko zjedia. A to mi Filip v nedeľu povedal, že babka, ale ti dnes chutí! Mne! Od obeda som pred nimi nič nejedla, ani sladké. O pol deviatej som si dala tú tlačenku s chlebom, reku, ktovie, kedy odídu. A on mi toto povie! Hovorím mu, Filip! Ja som od obeda nič nejedla! Že jemu sa zdá, že som jedla.“

Filip neni sprostý, zaregistruje, keď sa napchávaš v špajze, nemusíš jesť pred ním.

„Čo sa ťa to tak dotklo? Veď aj im chutí, čo je na tom zlé.“

„Vieš čo? Eva mi dala ovoňať takú strašne dobrú bravčovú masť. Taká pekná žltučká bola a jako voňala! Tá by bola dobrá aj na chleba. Že u takého mäsiara...Brumíček, či jako...to kupujú.“

„Tá čo som ti kúpila u Hôrku neni dobrá?“

„No, to je taká obyčajná. Jako v obchode.“

„Povedz Eve, keď si bude kupovať, nech kúpi aj tebe. Ja takého mäsiara nepoznám.“

„Ja masť potrebujem. Aj dnes som si do tej cukiny dala, lebo už mám málo oleja, tak šetrím.“

„Mami, bola si na nákupe s Renátkou, potom s Ivanou, nevedela som, čo si si kúpila. Tak som ti doniesla len tak odhadom, čo asi, keď nepovieš.“

„No, zabudla som. Ja napríklad aj do pečeného bravčového mäsa dávam bravčovú masť. Nie olej.“

Ty kedy si piekla bravčové mäso?! Čo si už celkom mimo?

„Šak už nevarím. Ja viem.“

Čítaš mi myšlienky? Pomooooc! Alebo to bola nápoveda, že mám ja dávať do mäsa masť?

„Ten paprikáš, čo si mi v piatok doniesla, mi tak chutil. Dala som si na obed a potom aj na večeru. Šak čo, keď mi chutí, som si povedala. Tú knedlu som za jeden deň zjedla.“

„To bola sviečková, mami. Som rada, že ti chutila. Aj Haňa ju obedovala, aj večerala a ešte si pýtala pridať.“

Super. Dala som ti do kelímkov štyri porcie. Jednu zješ, tri si dáš do mrazáku. Knedľu som nestihla nakrájať. Veď si naporcuješ, ako potrebuješ. Teraz neviem, či si zmastila všetky štyri porcie, či ti len knedľa bude chýbať.