Injekcia od primára

Ráno mi volá mama: „Môžeš?“

„Sekundu, mamula. Len si dám župan.“

„Čo si ešte neni oblečená?“

„Bola som ráno dole zakúriť a ešte som si chvíľu zdriemla. Bolí ma to hrdlo. Teraz som vyliezla z vane.“

„Ja ti chcem len povedať, že včera som volala tomu Julovi. Ale chytro sme sa povyprávali. Pýtam sa ho, jako bolo u doktorky. Že mu dala antibiotiká. Hovorím mu, že to neni dobre, hneď brať antibiotiká. Potom, keď ti volačo bude, ti nezaberú. Tak to hovoria, píšu. Že čo mu mala dať. Taký je podráždený, tak som sa ho vyše nepýtala.“

Sa mu nečudujem, keď ho takto nasieraš. Desať dní kašle, necíti sa dobre a ty mu povieš, že keď mu volačo bude. Čakal desať dní, nebežal hneď k doktorke.

„Ty si ako spala?“ mením tému.

„Ale, nebolo to bohviečo. Keď mi primár pichol injekciu proti bolesti, to bol balzam. Včera som ani necítila úľavu. Ale keď sa už môžem motkať po byte, to je dobre. Ráno by som si bola aj pospala. Ale  musela som vstať o deviatej, lebo som sa bála, že ma Lydka nájde v posteli.“

Jasne. Zasa by si si pokazila imidž ránostajky. To len susedia vylihujú do obeda.

„A bola ťa pozrieť?“

„Áno. Práve odišla. Večer som radšej išla zazvoniť Lydke, aj Eve, že si idem ľahnúť, nech sú spokojné, nech mi tu nelozia.“

„Dobre, mami, keď ti bude smutno, môžeš mi ešte zavolať.“