Nemá sa kto postarať

„ Ako si spala, mamula?“

„Ale šak dobre. Zobrala som si Ibalgin a spala som. Len som tak rozmýšľala, že o mňa sa celkom nemá kto postarať. O Pavlinku sa deti starali. Tento týždeň sa to ukázalo. Nohy ma neposlúchali, jednu ruku mám zapuchnutú, druhú ofačovanú a nechali ste ma tu napospas.“

„Mami, mne je to ľúto. Viem, že by si tam už nemala byť sama. Trápi ma to, že sa o teba neviem postarať. Ale nedokážem skĺbiť starostlivosť o teba, aj o Petru.“

„A Julo? Veď ma vo štvrtok videl, v akom som stave. V piatok ani nezavolal, ani neprišiel. Čo mal také súrne, že nemohol prísť. Veď on nemá celkom nič na starosti.“

Nebudem ti hovoriť, že Julo zavolal v piatok večer mne, aby som išla v sobotu za tebou, že on bol vo štvrtok. Piatok akoby neexistoval. A Petru vôbec neberie do úvahy. Že mne ide autobus do Biskupíc raz za hodinu, naspäť rovnako, to nerieši.

„Rozprávali sme sa deťmi, aj s Julom, že by ti bolo najlepšie tam, kde bola teta Pavla." 

"Nie, ja nikde nepôjdem. Ja by som si tam nezvykla. Šak už tu dlho nebudem. Ja to vydržím, nebojte sa. Keby bolo tá eutanázia, už by ste mali odo mňa pokoj. Ale takto, čo mám urobiť.“

„Mami, ako to hovoríš. Chodili by sme tam za tebou. Mohla by si posledné roky prežiť pekne. Nedali by sme ťa hocikde.“

„Nie. Keď už, tak tú opatrovateľku na štyri hodiny. Ja by som do desiatej spala, potom by tu bola so mnou ona.“

„Mami, ale ty potrebuješ starostlivosť aj v noci.“

„Čoby som potrebovala.“

„A keď zasa spadneš?“

„Aj tam môžem spadnúť.“

„Ale nenechajú ťa ležať na chodbe päť hodín.“

„Peťke povedz, nech za mnou neplače, keď tu nebudem. Že tak to bude najlepšie.“

Petra všetko počuje, plače. Vykrikuje: „Ja som všetkému na vine. Keby si nemala mňa, mohla si sa starať o babku.“ Príde za mnou po kolenách, berie mi z ruky telefón: „Babi, tak to aspoň skús! Keď sa ti tam nebude páčiť, môžeš sa vrátiť.“

„Peťulka, ty sa pre mňa netráp! Veď dnes ráno ma nič nebolí. Raňajky som si spravila, teraz si polievku zohrievam.“

Petra odchádza do svojej izby, záchvat plaču sa stupňuje, potrebujem ju ísť upokojjť.

„Mami, musím ísť za Petrou, dať jej tabletku, kým si nezačne hrýzť ruku.“

„Povedz jej, nech sa pre mňa netrápi!“

„Mami, to sa nedá rozkázať. Trápim sa ja, Ivana, Monika, Julo, všetci sa trápime. O ničom inom teraz nehovoríme, hľadáme riešenie. Iva mi včera sama povedala, nech si uvedomím, že sa nemôžem starať o Petru, aj o teba. Dohodli sa s Monikou,  že sa budú na prechodné obdobie u teba striedať. Zajtra príde Monika z Nemšovej. Ráno Ninu nakojí, potom jej Mišo dá nejaký príkrm a vráti sa domov, aby Mišo stihol do roboty na jednu hodinu. V utorok na dopoludnie príde Iva z Vlčieho Vrchu, Jarko sa postará o kozy. Prechodné obdobie. Minule si bola už naklonená domovu dôchodcov, tak sme chceli zajtra začať vybavovať.“

„Nie. Nie. Nemusia chodiť, ja to zvládnem, už je mi lepšie. Najhoršie mám za sebou.“

„Dobre, mami, dnes príde Julo, porozmýšľaj a porozprávaj sa aj s ním. Ja už naozaj musím ísť za Petrou.“

„Peti, dám ti tabletku, len sa trošku upokoj, aby si ju mohla prehltnúť.“

„Drž mi prosím ťa ruky, aby som sa nedohrýzla.“

Upokojí sa, prehltne tabletku, ide si ľahnúť a zaspí.