Veterník

V sobotu podvečer som na veľkom nákupe. V kabelke zvoní mobil. Iste mama, zavolám jej z domu, nebudem hučať na celé nákupné stredisko. Len čo zaplatím a prejdem pár metrov, telefón vyzváňa znova. Odložím nákup, hrabem sa v kabelke, babka Zuzka volá.

„Áno, mami?“

„No kde ste?! Už volám druhý raz!“ osloví ma prísne, akoby som bola stredoškoláčka a prišla neskoro domov.

„Bola som v obchode. Kúpila som ti ten pizza koláčik, čo máš rada. Jankove buchty, keksíky Zuzanky, šalviové cukríky, krekry a minerálku. Zajtra ti prinesiem,“ zaliečam sa, nech má pocit, že som v tom obchode bola len kvôli nej.

„Tak sa mám zajtra na čo tešiť!“ ľúbezný hlas, razom zabúda, že som jej nezdvihla na prvé zvonenie.

Objednaní sme na pätnástu, idú aj mladí, zobrali ma autom. Prišli sme o pár minút skôr. Kým zaparkujú, vyberajú deti z auta, ja idem pre ňu. Čakám pri výťahu, mama s chodítkom.

„Mami, prečo nemáš vozík? Vonku je konečne pekne, celkom teplo, mohli sme sa trochu prejsť. Ty už vládzeš aj s chodítkom?“

„Pravdaže! Ja by som aj sama prešla, ale oni sa o mňa boja! Vieš?“ zanôti ironicky.

Sestrička sa pozrie na mňa previnilo: „Chcela sa poprechádzať.“

Pochopila som, že sa mama zaťala, dávam jej pohľadom najavo, že to je v poriadku.Ide neisto, ale ide. „Kde sú?!“ obzerá sa, hľadá Jula s Filipom.

„Už sú na ceste. Videla som ich. Ide aj Renátka. Za pár minút sú tu.“

„Kým prídu, pôjdem na večeru!“ Len čo sme za bránou, sadne si a povie: „Odvez ma!“

Sedačka na chodítku slúži na krátky oddych, nie na vozenie. Pozerám na ňu, či to myslí vážne a veruže hej. Chopím sa teda rukovätí, kráčam vedľa jej nôh, vyzerá to dosť komicky. Monka nám ide oproti, nechápe. Prichádzajú Filipkovci, mama sa otočí na Renátku: „No neni možné, že si aj ty prišla!“ akože s úsmevom.

Je tu tretíkrát a ani by som sa jej nečudovala, keby už neprišla vôbec. Čo rýpeš?

Všetci sú v rozpakoch z chodítka. Hoci je vonku teplejšie ako v kaviarni, mama je nasmerovaná tam. Dva dlhé stoly sa takmer opierajú stoličkami, ponúkli sme jej miesto za vrchstolom.

„Chcem sedieť pri okne, kde svieti slnko!“

Odkladáme s Monkou stoličky, Julo s Filipom vedú babku popod pazuchy, podlomia sa jej nohy, takmer ju nesú.

„Do čerta! Toto sa mi stane práve, keď sa chcem ukázať!“

 „Mami, chceš kávu?“ ponúka ju brat.

„Áno!“

„Dáš si aj zákusok?“

„Áno!“

Myslím, že keby pokračoval v ponuke, neodmietne nič.

Mame som vo vitrínke vybrala tvarohovo - mandarínkovú kocku so želatínou, to sa jej bude dobre jesť. Všimla som si, že nemá dolnú protézu. Renátka si vybrala posledný veterník, ostatní krémeše, punčové, čokoládové venčeky. Len čo ich čašníčka položila na stôl, mama skríkla: „Ja chcem veterník!“ Najmenšia mama, najväčší zákusok.

„Ja som ti vybrala tento, mami. To sa ti bude lepšie jesť.“

„Čoš, ja som zvyknutá jesť aj rukami. Pravda, Gabika!“ Rozpráva zážitok z piatku, ako im chudákom nedali k večeri vidličky. Všetci už vedia, ako to bolo naozaj.

„Nebola k tomu žemľa?“ okúsi Renátka.

„Žiadna žemľa!“ zaprie ju mama.

Monka si sadá k babke, nech sa s ňou porozpráva, so mnou predsa hovorí každý deň. Nina spí v kočiariku, Hanka objavila detskú kuchynku, perfektne vybavenú. Hrá sa. Mišo s Julom preberajú tému pivnica v záhrade, Filip sa hrá pod stolom s mobilom. Keď začne Nina mrnkať, vyberú ju z kočiarika, pousmieva sa na babku, Hanka babke namaľovala obrázok. Usmieva sa, šťastná, že vidí deti. Ale zas odtál potál. Stačilo.

„Gabika! Poď si ku mne sadnúť! S tebou som sa ešte nerozprávala!“ Monka s Ninou sa prediera stoličkami na moje miesto a ja k mame. Vymeníme si s Monkou pohľady, Ninu a miesta.

Mama rozpráva, ako bola celé dopoludnie hore, za kamarátkami, že sestričky sú milé, nemôže sa sťažovať. Len ten Mišo jej vždy sľúbi - hneď, za chvíľu, mám toho moc, už mu povedala, že ho nikdy viac o nič nepožiada.

Tak mu treba! Vytrestáš ho!

Otočí sa k publiku: „Dievčence, neprajem vám, aby ste sa dožili toho, čo ja!“ ťahá jej do plaču. Prečo mužov vynechala a výzvu obracia iba k nám, dievčatám, netuším. Zrejme podľa Chytilovej, predpokladá, že do deväťdesiatky „zdechnou“.

„Mami, keby si spätne mala zhodnotiť, dokedy si tu bola rada? Keby si mala možnosť niečo ovplyvniť, koľko rokov by si sa chcela dožiť?“

„Pred dialýzou.“

„To znamená, keby si sa s týmito skúsenosťami mala rozhodnúť, či ísť do dialýzy, odmietla by si ju?“

Váha.

„Decká, koľko je hodín? Zabudla som si mobil.“

„Pol piatej.“

„Tak to už mama mala byť na večeri. Mami! Je pol piatej. Musíme ísť.“

Mama po veterníku zrejme hladná nie je a vôbec sa nezberá k odchodu. Obliekame deti, mama sedí.

„Julko! Poď si ku mne sadnúť! Pozrieš sa mi, čo ma tam môže tlačiť. Zasa som si musela vybrať tú protézu.“ Otvára veľké ústa, Julovi  nezostáva nič iné, len prisadnúť. Ak ho mama považuje za experta dentistu, nič proti tomu nezmôže. Nečakám na výsledky vyšetrenia, idem zaplatiť, beriem chodítko a čakám, až ju vyvedú.