Čo je vozík

Prichádzam od autobusu a za bránou už vidím brata, Filipa a mamu...na chodítku?! Brána je otvorená, nemusím čakať.

„Mami! Veď si mi sľúbila, že budeš na vozíku. Každý deň som ti to pripomínala.“

„Veď toto je vozík. Čo je vozík?“

Robíš si z nás prdel, alebo si naozaj mimo?

„Vozík je to, čo má Petra.“

Brat  v predklone tlačí mamu na chodítku, ponad plece mi hovorí: „Sestrička povedala, že sa chce poprechádzať. Keby aspoň za ním išla, ale hneď si naň lofla.“

„No nič. Tak ideme rovno do kaviarne,“ vzdávam sa prechádzky.

Hrkoce sa s ňou cez drobné kamienky, zozadu ju pridŕžam. Pred kaviarňou sa postaví, brat ju berie popod pazuchu a ja nesiem chodítko.

Objednávame kávu lungo, pepsikolu, kofolu, mame podávam bezbublinkový Rajec.

„Zákusky si objednajte!“

„Doniesli sme ti slivkový koláč, aj my sme jedli, nebudeme zákusky,“ vysvetľuje Julo.

Vypije kávu, chlipká z fľašky. Zrazu ukáže na moju pepsi: „Toto mi tu vylej!“ Podáva prázdnu šálku od kávy. Som v rozpakoch. Beriem môj pohár: „Toto myslíš?“

„Nie. To, čo ti zostalo vo fľaške.“

Ešteže tak.

Vyzungne to na jeden dúšok. Zasa si odpije zo svojej.

„Ja by som potrebovala bublinky! Toto je obyčajná voda.“

Idem za čašníčkou a vypýtam bublinkovú Matoni. Konečne je mama spokojná. Vypije polovicu a ostatnú káže preliať do fľašky s Rajcom.

„To sa tam nezmestí, mami!“ nechápe brat.

„Takto voľakde vylejte!“

„Ako povieš.“

„Keby ste to tu videli! Dnes bolo zase prijímanie. Aj doktorka zhora bola, celý deň sa modlí. Všade samé pátričky, obrázky, už to preháňajú. Aj zajtra má prísť kňaz.“

„Prekvapila si ma, že máš taký odmietavý postoj,“ hovorím jej.

„Ale uznaj, že ja sa nemám z čoho spovedať!“

„V poriadku. Tak povedz farárovi, že od poslednej spovede, som nespáchala žiadne hriechy. A môžeš ísť na prijímanie.“

„To by som načo robila?!“

„Lebo tvrdíš, že si katolíčka a to k tomu patrí. Chodiť do kostola, modliť sa, spovedať.“

„Ja som katolíčka jak remeň!“

„Tak povedz, že si veriaca, ale nie katolíčka,“ pridáva sa Julo.

„Julko, ja som tridsať rokov, hádam aj viac, nebola na spovedi!“

„To má byť poľahčujúca okolnosť? Nie je to skôr hriech?“

„Čo ste sa vy do mňa tak obuli? Zmeňte tému, lebo sa naozaj rozčúlim!“

„Mama, veď mne je to sympatické, že si rebelka. Kedysi ti záležalo na ľuďoch, nechcela si vytŕčať z davu. Toto bola riadna odvaha, nechať sa obísť počas prijímania,“ pochválim ju.

„Mne sa ľúbi u evanjelikov, že sa farár opýta – zhrešili ste? Zhrešili. Ľutujete? Ľutujeme. Čo sa má každého vypytovať. Myslíš si, že to vníma, čo mu sto ľudí po jednom hovorí?“

„No, predstav si, že by všetci kričali zhrešili a ty jediná – nezhrešila! Nemala by si čo ani ľutovať.“

„Filipko, nemajú tam žiadne zákusky? Ja som tomu jednému hovorila, keď sa ma pýtal, či už je otvorená cukráreň, že je. A ty hovoríš, že neni žiadny výber?“

„Mami, on nehovoril, že nie je výber, ale že jedli doma slivkový koláč. Ale idem ti objednať, ak máš chuť.“

„Šak aj ja budem mať ten slivkový koláč.“

„Tak si ho dáš po večeri. Chceš veterník, alebo ti ja niečo vyberiem?“

„Vyber mi ty. Ale len ak budete aj vy.“

„Filip, daj si niečo, aj ja si dám.“

Čašníčka prinesie mandarínkovú kocku, veterník pre Filipa a kocku Kardinál pre mňa.

„Také malé porcie tu dávajú, to by ste neverili! Na obed bola hovädzia polievka, zemiaková kašička, ale za lyžicu tej kaše! K tomu také šulčeky mäsa.“

„Čevapčiči?“ pýta sa Julo.

„Ale čoby. To hádam z toho mäsa, čo sa varilo v polievke, takto namrvili, do takých šulčekov.“

Pozriem na brata a očami naznačím – nechaj tak.

„Aspoň všetko zješ.“

„Ale sú tam aj chlapi! Tí musia byť hladní.“

Videla som tých chlapov. Myslím, že na teba nemajú. Zrazu ťa prestali na dialýze vážiť. Ha. To ti tak budeme věřit. Odkedy som ťa pochválila, že na to, že ti nechutí, máš peknú váhu, prestali ťa vážiť.

„Stále tu riešia moje vlasy. Už ma tri razy strihali a furt mi na tej hlave stoja.“

„Priniesla som ti tie natáčky. Sestričky hovorili, že by ti to natočili. Tak ich popros a daj im ich.“

Čas beží, mama je v dobrej kondícii, schuti sa smeje a keď ju vedieme na večeru, nedovolíme jej sadnúť na chodítko. Pekne ho tlačí pred sebou až do kaštieľa.