Palacinky

Babka Zuzka volá: „Dnes mám čierny deň.“

„A čože sa stalo?“

„Išla som na dialýzu, buchla som sa do nočného stolíka. Takých boľačiek som ja už mala, čo ani nevedia. Zalepili mi to, vezeme sa na dialýzu, šofér ostatných vysadil a mňa veze ďalej. Kde ma vezete?! Ja musím byť do pol druhej na dialýze! Že - ja dobre viem, kde vás vezem a stihneme to, nebojte sa. Na chirurgiu ma zaviezol. A tam, z dverí do dverí, na piatich oddeleniach som bola.“

„Bola si na rontgene?“

„Nie. Len z dverí do dverí. Doktor sa pozrel, krváca to. Zalepil a poslal ma do druhých dverí. Odlepil, krváca to. Zalepil a zas do tretích. Obstrihali mi to, do tej otvorenej rany mi napichali injekcie. Gabika! To bola rana tak na dva nechty! A oni mi tú nohu zafačovali až po koleno! Hundrala som im. Stále som hundrala. Načo ma sem doviezli?“

„Doktori tebe nehundrali?“

„Čoby. Ten jeden doktor sa usmieval.“

Si viem predstaviť. Malá zúrivá babka, to muselo byť do popuku. Päť oddelení na chirurgii, je tiež zavádzajúca informácia. S tým strihaním a pichaním do rany, no, neviem.

„Tak sa dobre vyspi, zajtra prídeme, ako obvykle.“

„Ešte ti musím povedať, jaké veci sa tu dejú. Ja som si tie makové krekry vysypala do šuflíka a tam si chodím zobkať. Aj keď idem na dialýzu, naberem si do hrste, dám do vačku. Naraz je šuflík prázdny. Volakdo mi to musel zjesť. Sestrička mi upratovala nočný stolík, ale to len zvonku.“

„Mami, keby ti to niekto zjedol, zostali by tam makové zrniečka. Sestrička ti to musela vyhodiť. To si nemôžeš sypať do šuplíka. Donesiem ti plastovú misku. Myslela si, že sa ti tam rozsypali, tak to upratala.“

„ Ale to by volakde museli byť!“

„No v koši. Kde inde by ich dala, keď si ich mala vysypané.“

***

Nedeľa. Prichádzam k bráne, mama sedí na lavičke, chalani postávajú pri nej. Zamávam im, nech prídu bližšie, ak ideme do kaviarne, nemusia nám bránu otvárať na dvakrát. Zostávajú na mieste. Asi nejdeme nikam, mamu zrejme tá noha bolí.

„Tak čo? Ideme do spoločenskej?“

„Mama nevie,“ hovorí brat a zdá sa, že ani on.

„Tak ako, mami? Chceš tu zostať?“

„Môžeme ísť do spoločenskej. Ale tam sa nedá objednávať.“

„Takže do kaviarne?“

„Mne je jedno. Ako vy chcete.“

Zasa tie tvoje tanečky.

„Dobre, ide sa.“

Julo jej pomôže postaviť sa z lavičky, podá chodítko: „Chyť sa a poď!“

Super. Nedal jej možnosť výberu, nestihla nasadnúť. Kráča rezko, vôbec nepoznať, že by ju noha bolela.

Kávička lungo, mandarínkový zákusok, zapije bublinkovou minerálkou.

„Tá Viera chodí sama každý deň k nám dole. Dnes ju sestrička na vozík nakladala, ruku jej prekladala. Neznášam, keď sa niekto pretvaruje!“

„Možno sa jej niečo akútne prihodilo, čo ty vieš,“ zastane sa Julo Viery.

„Čoby! Ja ju dobre poznám! Filmuje to!“ osopí sa na brata. „Hore ju nemajú radi, preto chodí k nám. Ona stále spí, len sem-tam sa zobudí.“

„Prečo ju nemajú radi? Keď spí, ako im môže prekážať?“ čudujem sa.

„Lebo vypráva sprostosti!“

„Kedy, keď stále spí?“ pýtam sa.

„Asi zo sna,“ zapojí sa Filip.

Smejeme sa a hrozí, že nás mama vykáže z kaviarne.
„Doniesli sme ti palacinky,“ zachraňuje situáciu Julo.

Mame zažiaria očká: „Keď bude zlá večera, zjem palacinky.“

Pochváli sa, ako ju sestrička osprchovala, aj nechty jej ostrihala, ako pekne sa tam starajú o tých starých ľudí. Kŕmia ich s láskou – ešte trochu spapajte! Kontroluje čas.

„Nemusíme sa ponáhľať. Večera býva v nedeľu studená, nemáš čo zmeškať,“ prehováram ju. Vydrží ešte pätnásť minút a skočí nám do reči: „Nehnevajte sa, ale už by sme naozaj mali ísť.“

Poslúchneme, odprevadíme ju do kaštieľa, vyvezieme na prvé poschodie. Skontroluje, či sme jej odovzdali všetko, čo sme priniesli a odchádza bez rozlúčky.

„Počkaj, mamula, veď si ťa ešte vystískam,“ zastavím ju.

Vidina palaciniek je mocnejšia.

Znova sa ocitneme za bránou, rovnako, ako minulú nedeľu. Studený vetrisko sa do nás opiera a autobus v nedohľadne. Vyberieme sa pešo štyri zastávky. Chalani sú už takmer doma, ale ako správni džentlmeni, počkajú so mnou, zamávame si. Zasa o týždeň.