Bez sladkostí

V sobotu podvečer babka Zuzka volá: „Gabika, zle sa mi dýcha, aj kyslík mi dávali, zajtra ti zavolám a poviem, čo sa tu dialo.“

„Mami, veď zajtra je nedeľa. Prídeme za tebou.“

„Ozaj. Šak nedeľa.“

„Kyslík ti dávali na dialýze?“

„Áno.“

„Tak dobre, nebudem ťa trápiť, ťažko sa ti rozpráva. Dobre sa vyspi, zajtra prídeme.“

V nedeľu volám do kaviarne, či majú otvorené aj na Veľkú noc. V spoločenskej každý kričí na svojho príbuzného, ťažko sa tam rozpráva. Super. Je otvorené.

Volám sestričkám: „Dobrý deň! Mohli by ste nám mamu obliecť a nachystať na tretiu? V kaviarni je otvorené, nepôjdeme do spoločenskej.“

„Ale do spoločenskej by ste ani nemohli. Nie ste zapísaní.“

„Ale sme. Mama minulú nedeľu odovzdala kartičku, kde bol čas, aj kto príde.“

„Nie. Nič nám nedala. Nemôžete sa spoliehať. Oni zabudnú. Treba si vždy zavolať.“

„Tak ďakujem. O tretej si prídeme po ňu.“

Prichádzam od autobusu, brat tlačí mamu na vozíku, naozaj na vozíku, nie na chodítku. Vedľa ide Renátka a Filip.

„Mami, prečo si nás zasa nezapísala?“

„Ale čoš, šak oni vedia, že chodíte.“

„Keby nebola otvorená kaviareň, tak ideme domov. Nepustia nás za tebou. Spoločenská je plná.“

„Ale čoš.“

Vozík zaparkujeme za vrchstolom, sadáme si okolo nej.

„Dáš si kávu?“

„Ja som kávu vypila. Sestrička mi prišla povedať, že je kaviareň otvorená až potom.“

Objednáme si pepsi, kofolu, kávu a mame podávam pollitrovú fľašu bublinkovej minerálky.

Otváram krabičku s koláčikmi, mamu ponúknem prvú. Zoberie si tartaletku, odpije tretinu minerálky a keď zavonia Renátkinu kávu, zahlási: „Ale tá káva, to bola len taká žbrnda.“

„Dáš si teda kávu?“

Prikývne.

„Gabika, ponúkni ma ešte.“

Podám jej znova krabičku a položím doprostred, aby dočiahli všetci. Takto jej podám niekoľkokrát, zo sáčku si sama vyberá oškvarkové pagáčiky.

„Gabika, toto mi naleješ sem!“ ukazuje na moju pepsi a svoju šálku od kávy.

Beriem teda fľašku, idem jej naliať, keď skríkne: „Ešte tu mám kávu! Len aby si mi to nevypila.“

Prisuniem jej fľašku celkom blízko, aby nebola v strese, že jej svoju pepsi vypijem.

„Mami, mala by si si dávať pozor na to pitie. Zasa si mala veľa vody, preto sa ti zle dýchalo,“ upozorňuje ju Julo.

„Julko, veď ja vôbec nepijem!“

„Nepiješ? Každú nedeľu ti donesiem veľkú fľašu minerálky a Gabika malú.“

„Do tej som minule kopla a celú som ju vyliala.“

„A tri šálky čaju, čo vypiješ po večeri?“ pridávam sa.

„Tri šálky čaju som v živote nevypila! Dve vypijem.“

„Aj to je veľa,“ nedá sa Julo.

„Vám sa dobre hovorí, čo by som mala a nemala!“ naštartuje ju to.

„Nechaj tak, Julino. Nič s tým neurobíme. Menej piť nebude, iba nám bude viac klamať,“ hovorím mu potichu.

„Som im povedala, že nikdy nepôjdem do nemocnice. Keď mi oni ranu zalepia, hneď sa mi to zahojí. V tej nemocnici mi do rany pichli päť injekcií, obstrihali mi to, rozrezali, doteraz to nemám zahojené a bolí ma to.“

Vyhrnie si rukáv a ukazuje veľký leukoplast.

„To sa ti čo stalo?“

„Išla som do kúpeľne. Šmyklo sa mi a spadla som. Keby mám papuče, tak sa mi nešmykne. Ale to sa mi tie ponožky šmykli. Ja keď spadnem, sama sa nepostavím. Tie chodbové dvere a kúpeľňové sa do seba zakliesnili, mala som čo robiť, aby som ich odtlačila.“

„To si sa na tých dverách poranila?“ pýta sa Renátka.

„Čoby. To som si oškrela, keď som sa plazila z kúpeľne do postele.“

Potom sa čuduješ, prečo ti dávajú zábrany k posteli.

„Je tu takú hnusná sestrička. Našťastie len jedna. Tá na mňa stále kričí.“

„Prečo na teba kričí?“

„Pre každú sprostosť. Stačí, že sa postavím, už na mňa skríkne. Ale ja je to dávam najavo.“

„Ako jej to dávaš najavo?“

„Ignorujem ju!“

Určite preto ani nespí.

„Doktorka mi hovorila, že tú vodu nemám z toho, že moc pijem. Keď som vtedy spadla a uderila sa, z toho sa mi urobila voda na pľúcach a na to sú tabletky. Musím im to na dialýze povedať.“

„Ty si bola u doktorky?“ čuduje sa Julo.

„Nie. To je klientka. Bývalá doktorka,“ vysvetľujem mu.

Mama počuje, aj keď hovorím potichu.

„Áno, ona je väčšinou celkom mimo, ale niekedy nám vie dobre poradiť.“

Hoci je pol piatej, mama sa nezberá na odchod. Brat jej predsa len pripomenie, koľko je hodín.

„Ja som najedená.“

Zrazu sa na večeru neponáhľa. Príde mi to vhod, nemusím ísť štyri zastávky pešo ako minule. Posedíme do piatej. Renátke podávam krabicu koláčikov pre sestričky, mame dávam pagáčiky a pár koláčikov čo zastalo, posielam mladej Renátke. Rozlúčim sa a bežím na autobus, oni mamu odprevadia.

Dnes popoludní, babka Zuzka volá: „Gabika, mám k tebe jednu veľkú pripomienku:“

Málo som sa s tebou rozprávala? Rozprávala som sa s Julom a Renátkou?

„Čo mami? Čo som urobila?“

„Ty si všetko sladké porozdávala. Mne si nič nedala. Ja budem teraz celý týždeň bez sladkého. Ani len cukríček tu nemám.“

„To mi je ľúto, mami. Nabudúce ti donesiem.“

Včera ste jedli barančeka, dnes si priznala, že ste mali tortu poobede. Koľko si včera pojedla, som ti nepočítala. V piatok ti Monka doniesla koláčiky, dva si zjedla hneď, ostatné si si nechala zabaliť. Chúďa naše vyhladované.