Píše nám Sjúzn 1

Ako ten čas letí. Život prešiel a je tu jeseň života. Čítala som v knižke Choď za hlasom srdca toto: Keď sa náhodou dožiješ osemdesiatky, potom pochopíš, že v tomto veku sa človek cíti ako lístie koncom septembra. Ešte visíš tam hore, ale už vieš, že je to len otázka krátkeho času. Susedné listy padajú jeden za druhým, vidíš ich padať a máš hrôzu z toho, že sa zdvihne vietor.

Nerada sa takýmto myšlienkam oddávam, ale je to realita a my už nemyslíme dopredu – čo bude, ale naše spomienky sa vracajú do čias minulých.

Moje spomienky na detstvo sú pekné. Neboli sme bohatí, ale neboli sme hladní. Nebola som nikdy sama. Bolo nás vždy veľa a boli sme spolu. Večery, najmä zimné, boli pekné. Boli sme všetci v kuchyni. Veď vtedy sa celý život odohrával v kuchyni. Niekto sa hral, niekto sa učil. Mňa si tato vždy vzal na kolená a čítal kalendár alebo nejaký časopis, ktorý sme dostali. Otec bol jediný, kto mi vedel ukázať lásku. Pohladil ma, objal, čo mi potom celý život veľmi chýbalo. Keďže som bola najmladšia, učila som sa od starších súrodencov, takže som bola do školy pripravená. Dobre som sa učila a tato bol na mňa pyšný. Čakal moje vysvedčenie. Osud bol však krutý, otec zomrel 26.januára a ja som dostala vysvedčenie 30.januára. Samozrejme, veľká jednotka a čokoláda ako odmena. Tak rada by som mu ho bola ukázala. Chodila som veľmi smutná a nemohla som pochopiť, keď sa deti v škole smiali a hrali, keď ja som mala takú veľkú bolesť.

Život sa nám razom zmenil a my sme nemali živiteľa. Mama zastávala funkciu otca a Anča, ako najstaršia, štrnásťročná, sa starala o nás, deti. Starala sa vzorne a ja som jej za to bola celý život vďačná.

Otec zomrel po krátkej chorobe. Liečil ho lekár, ktorý mu každý deň prišiel pichnúť injekciu. Po týždni prišiel iný lekár, ten konštatoval, že je už neskoro. Poslal ho do nemocnice, ale tam bol iba jeden deň a poslali ho domov zomrieť. Zomrel do rána. Keďže zomrel vlastne na TBC, museli sme ísť na prehliadku. Všetci boli v poriadku, iba ja som musela ísť na liečenie. Cez Masarykovu ligu to bolo zadarmo, resp. za nejaký poplatok. Tak som ja, prváčka, ktorá dovtedy nebola ani len v Trenčíne, išla na mesiac do Tatier, do Lúčivnej. Nebolo to pre mňa ľahké. Tam som chodila aj do školy.