Staviteľ 2

Stavanie pyramídy chápal ako jediný zmysel svojho života a práve tejto činnosti zasvätil celý svoj život. V úvode svojej cesty všetko dôsledne skúmal, študoval, počítal, nedoprial si jediný deň odpočinok. Ostatní naňho pozerali s nepochopením a mali ho za čudáka, no jemu na tom nezáležalo. Nebolo knihy, ktorú by neštudoval, nebol v blízkom či ďalekom okolí učenec s ktorým by neviedol odborné rozpravy. Vedel, že jeho pyramída musí byť perfektná v každom ohľade.

Keď si založil rodinu, o jeho pohnútkach či už ušľachtilých alebo nie sa nebudem veľmi rozpisovať, znamenalo by to totiž, že z mne dokonale padnúcej role pozorovateľa sa rýchlo stanem sudcom, vo svojej staviteľskej aktivite ani v najmenšom nepoľavil. Bola to však ohromná záťaž na jeho dobrú ženu a neskôr aj na deti. Jednoducho všetkých svojich blízkych podriadil svojej vízii a nadľudskou silou ich ťahal so sebou, pobádal ich k aktivite, motivoval ich neberúc ohľad na ich či svoju slabosť. Staviteľ mal dobrý genetický základ a tak sa mu vyhýbali všetky choroby či neduhy. Ani na okamih neochaboval, ani na okamih mu neubúdala sila, keď konečne, po niekoľkých desaťročiach v kameňolome, porozumejúc hmote, pripravoval prvé stavebné kamene.

Prvé zakolísanie, jeho dovtedy neotrasiteľným postojom a zanietenosťou nastalo keď ho najstarší syn, ten do ktorého vkladal toľko nádejí, v ktorom sa toľko videl, zavolal na krstiny jeho vnúčika. Vtedy si staviteľ uvedomil, že nebude pokračovať v jeho diele a prvýkrát zapochyboval o zmysle všetkého. Bleskovo však zmobilizoval všetky sily, zahnal akúkoľvek pochybnosť hlboko, tam, kde ho zas niekoľko desaťročí nebude vyrušovať.

Do práce sa teraz pustil s ešte väčšou vervou, ženu, seba a deti teraz šetril ešte menej. A ja, nestranný pozorovateľ, keby som ho už vtedy poznal, by som prehlásil, že uvidel až na koniec a to ho vydesilo. Naše cesty sa vtedy ešte nepretli, ešte ani jeden z nás nebol na toto stretnutie pripravený a museli sme obaja dozrieť aby sa mi dokázal otvoriť a dôverovať mi a ja aby som ho bol schopný počúvať a vidieť.

Po niekoľkých ďalších desaťročiach ostal so ženou, tou dobrou – vernou bytosťou celkom sám. Široko rozvetvené potomstvo bolo rozutekané v šírom svete, avšak pyramída bola takmer hotová. Stačilo založiť samotný vrchol, no na to, ako s hrôzou zistil, mu už neostávalo dosť síl. To ho tak veľmi vydesilo ako dovtedy nič a pochybnosti, hlboko pochované snáď až na samom dne jeho duše sa znovu vydrali na povrch a posilnené jeho vlastným strachom sa tentokrát nedali zahnať ani silou, ani prosbami. Keď si to uvedomil, zradilo ho zdravie. Dovtedy nepoznal pocit únavy, nezažil, že pri vystúpaní niekoľkých schodov musel zastaviť a vydýchať sa. Z niekdajšieho zapáleného a silného staviteľa bol starec, síce ešte vždy zarputilý avšak už nahlodaný zubom času. Len jeho jasné oči hovorili celkom zreteľne o niekdajšej tvorivej sile a zápale, ktorý trhá kamene a umne ich skladá jeden na druhý.

Niekedy v tomto čase sa naše životné cesty pretli. Ja som obdivoval jeho zatiaľ nedokončené dielo v nemom úžase a on bol rád, že sa našiel niekto, kto jeho pyramídu obdivuje z čistého záujmu. A ja som sa veru zaujímal. Chcel som vedieť všetko, zaujímalo ma každé číslo, každý uhol, každučký prepočet a staviteľ mi trpezlivo, so zápalom, teraz pokrytým prachom veku, všetko objasňoval. Trávili sme dlhé hodiny v zaujímavom rozprávaní a ja som nevychádzal z úžasu z jeho rozsahu znalostí a skúseností. Rozprával som sa aj s jeho ženou, takisto už s podlomeným zdravím no jej ním vystavané dielo neprinášalo radosť ako jeho tvorcovi, ale aj tak verne stojí ďalej po boku svojho životného partnera a podporuje ho ako len vládze.

Naposledy, keď som sa už poberal na odchod prehlásil s pohľadom upreným do nekonečna, „Premýšľam čo bude ďalej.“ Ja som ho mlčaním nabádal aby myšlienku rozvinul. „Celý život som budoval pyramídu a teraz v nej nevidím nijaký zmysel. Ja ju už dokončiť nevládzem, len kde – tu ešte na nej niečo urobím - poopravím a aj to skôr zo zotrvačnosti. Deti a vnuci a pravnuci o ňu takisto nestoja a ja teraz vlastne ani neviem prečo som ju začal stavať. Myslím, že kedysi som to vedel.“ Oči mu priam žiarili dohasínajúcim tvorivým ohňom. „Áno, istotne som to kedysi vedel, všetko dávalo tak jasný zmysel, ale dnes si už nedokážem spomenúť. Zas sme sa ponorili do nákresov, ktoré ležali pred nami na stole, môj odchod sa pre tentokrát posunul, a v snahe zahnať nejasnosti mi vysvetľoval ďalšie detaily, rozprával ďalšie skúsenosti. Avšak ja som na nič z tých chmár nejasnosti nezabudol. Snáď tým, že som bol v celej tejto záležitostí iba pozorovateľ a tak som mu pred odchodom povedal aký má podľa mňa význam pyramída.