Ten, kto nie je

Kľačíš pri posteli,

tak si ťa predstavujem.

Ústa máš zalepené.

Niečo voláš

(Si moja?

Si moja navždy?).

Nepoznáme sa.

Vypadali ti všetky pierka,

nelietaš, plazíš sa po hladine skla,

črepiny hladia tvoje nahé telo

mojou rukou,

si kráľom priesvitného sveta.

Koľkokrát  sa mi stratíš,

kým ťa konečne prestanem hľadať?

Si ten, ktorý skicuje dúhu čiernobielo.

Raz ja budem šepkať tvoje meno

do vankúša,

trieť moje srdce o tvoje.

Nie, tvoj sen nie je vážka!

Je ho cítiť,

dá sa odfotiť zmyslami,

vonia za mojím stehnom,

podobá sa na muoj krk.

Ukáž mi tvoju neviditeľnosť,

čo stojí medzi nami ako olovená stena.

Kedy mi konečne vysvetlíš svetlo?

Je noc a kráľovnej niekto ukradol spánok.