Smútok v utorok ráno

Tak šikovne sa postavil do cesty,

so sebou nehostinné slová.

Do hlavy sa už nevmestí,

prišiel sa do srdca schovať.

Nehlučne prestrel reťaz kovovú,

s ľahkosťou nevinnej pavučiny.

Chytil si korisť bez lovu,

je chladným ohňom, slnkom z hliny.

Neháda sa a nespieva,

zamračene sa vysmieva,

škodoradostne,

neradostne.

Čo rastie v mojej malej duši?

Len stará zaprášená tráva,

čo každý iný život dusí.

To nič. Sa občas stáva.