Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Necakane

21. 01. 2003
0
0
1051
Autor
kamar

bez diaktritiky -- nemam zatial spravny font v pocitaci

Necakane – len tak zrazu som stala v lese,  pamatam si luku – a potom hlas, pozrela som sa a stoji tam pan, snad mladik, ale ako keby mal sto rokov v tvari … Hovori, pocuvam – pozeram, snazim sa --- hovori – Presiel som cez les, nemala by si ist dalej … !! Nerozumiem, len sa usmievam, hovori – Nemala by si ist dalej, ja som presiel, ale … Mozem ta zobrat niekam, kde si este nebola, mozem ti povedat, co si este nepocula, mozem ti ukazat, co si este nevidela --- mozem, tebe mozem .. Ale – mal by som, ked sam nerozumiem? -- Konecne, pocujem hlas, pocit, ten, ten tak zvlastny – vtedy, ked unika skutocnost, ale neskutocnost je skutocnejsia, strach zaroven – alebo obavy, ale ta radost, ktora nedovoli ziadnym myslienkam stat sa zavaznymi, ktora nedovoli ziadne myslienky formulovat … predzvest skazy, ale zaroven viem, ze sa nevyhnem, ze uz nic neurobim – uz sa vsetko deje ---- a viem, ze to stoji zato, ze to vsetko stalo zato, ze to tak malo byt …

Povedal – mozes si vybrat, uz davno som prestal rozkazovat – mas moznosti, kolko je ciest – tolko je ciest, kolko si sa snazila – kolko si si doteraz vsimla – ved rozumies. Hovori – pozeraj sa a uvidis – no a ja sa pozeram a vidim stromy pred sebou --- kludne a krasne tak ako stari a mudri, ako ti, co su pred nami, a ktorych mozeme dosiahnut – a spolu sa raz staneme dokonalymi ----- rozmyslam, ale ten cas, a ta dialka k nim -- - -  ale prekazok je tak malo, len trpezlivost a vytrvalost --- tak sa otocim a skaly, medzi nimi schody, zavriem oci, chcem vidiet, kam vedu, ale nemozem sa ani pohnut – len stojim pod schodami a nemozem ani krok, nic … otvorim znova oci a skaly su prec … dlhe dlhe pole, nad nim nebo --- tie farby, modra, vsetky modre, najkrajsia farba, aku som kedy videla, aka kedy cezomna prenikla … ale kde je koniec toho pola? Kde je najkrajsia farba, ktora spaja vsetky, ktore moze len clovek vidiet, kde na poli je prave to miesto, odkial to mozem vidiet?? Tocim sa tocim okolo seba, zastanem a vsetko sa krasne vlni, ako more, kludne, kludne … znova som v lese, stoji tu a usmieva sa ---  usmieva, ako keby cital moje myslienky, ako mudry dospely, ktory sa usmieva, ked vidi mudre dieta, mile dieta, a ked mu rozumie … ked dieta je dietatom, a ked rozumie --- Povedal – Pozri sa hore, pozri sa dole, pockaj a povedz, co ti bolo povedane – Pozriem hore, pozriem do slnka, zavriem oci, pocujem vietor, stromy, citim – citim – pozriem dole – lahnem si do travi, pozeram do neba – citim, stale citim …

Otvorim oci, hovori – Teraz si vyber, teraz az  mozes ----

Zariem oci … viem presne kde som, viem presne, kde som bola .. viem, stale viem ...

Sadol si vedla mna, pozera pred seba, ako keby som tam ani nebola, pozera, ale jeho oci vidia inam, ako sa pozeraju ... niekam uplne inam, tam, kde ja este nevidim, tam, kde je len on a je krasne sam, ale krasa je zaroven smutna a zaroven nepochopitelna – ale on vie, on rozumie – on dakuje a vie, ze je to len zaciatok – a pre nas taka dialka ----- sedi a hovori – Musel som dnes prijst, nechcel som, ale povedali mi, ze je cas – ze tu mam byt ---  presiel mi rukou cez tvar, este parkrat a povedal – Teraz je vsetko tak, ako ma byt – Teraz je zaciatok, uz sa naspat neda .... Uz je konecne cas ...

Pocula som vietor okolo mna, stromy a trava, zmurila som do slnka  a lezala ... dlho, dlho … Musela som dole … musela, lebo stale som bola este tu … schadzala som, nizsie a nizsie, ti, ktori boli vtedy so mnou mi zrazu boli cudzi … ich tvare, moja tvar – nieco uplne ine, nepredstavitelne ….zufalstvo, zufalstvo … bola som naozaj tam? Bola som naozaj tu? Bola som predtym ja tiez ja, tak ako asom ja teraz ja? Kto? Preco? Nepamatam sa ... Ano, povedal, ze naspat sa uz neda ---- ale ani nepovedal, ci sa da ist uz len hore …. Alebo rovno .... alebo niekam smerovat, zostat stat ne mieste – on vlastne nepovedal, co mam teraz robit ….on vlastne nic nepovedla … nikoho som nevidela  … nikdy nebol, nikdy som nebola – nikto, nikdy nikto.

Stala som zase v lese, okolo mna stromy, slnko, trava, a ja len tak stojim a vysmievam sa ... mozem, lebo som nepochopila. Nikdy sme neboli, nikdy sme sa nevideli, nikdy sme sa nestali. Ani sa nestaneme …. Uz sme si vybrali.


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru