Jeseň zima

Keď sa v mojom živote zvečerí

a ja budem mať to šťastie,

my budeme mať to šťastie,

že sme ostali obaja inventárom domu,

na ktorý nesadá prach,

stromy budú skláňať lístky k zemi aj na jar,

svet sa mierne rozmaže.

Dúfam, že nikdy nenastane čas,

keď budeš pre mňa taký vyblednutý,

že prestaneme spolu bojovať,

robiť si drobné naprieky

aby sme si s láskou uzkázali,

ako dobre jeden pozná druhého.

Budem ti variť čaje

do ktorých si tajne vleješ škótsku

a ja ti poviem

Starý blázon!

a to bude ten duovod

prečo sme stále spolu.

Kúpime psa, aby nebolo smutno.

Spolu budeme závidieť mladým

ich krásne zdravé telá

a dosiaľ nepotvrdenú múdrosť

a nové knihy s novým vánkom.

Budeme fajčiť tenké cigary a čítať noviny,

s rozčúlením ich budeš hádzať do ohňa,

tvoj kašeľ bude najhorší v tom tichu,

čo čaká na náš koniec a nechystá sa odísť.

No a keď prestane jeden z nás dvoch kašľať,

keď sa bieločierny svet zmení na

čierne smútočné šaty

a čierne závesy a čierne zaspávanie,

keď bude na svete o jeden nedefinovateľný

zápach menej,

spáli ten druhý z nás túto báseň

a všetky čerstvé noviny sveta

budú prázdnejšie a skúpejšie na informácie

ako to  voľné miesto oproti

v prútenom kresle.