Z denníka zelenej črievičky

    Vieš, si chorý z toho všetkého..z toho čo si mi vravel o svojom živote a smerovaní a o kamarátoch, ktorých si neudržíš..o tom ako nič nerobíš, ako cítiš, že hniješ, lebo sa ničomu nevenuješ, že všetko čo si sa kedy učil, si zabudol a..si starý, chorý a zatrpknutý..
          Ja viem, čo myslíš, možno neveríš..a vlastne neviem čo myslíš, ale poznávam ten pocit u seba..pocit, že len tak apaticky preplávávam svojim životom, a stále nejaké toto musím ísť urobiť, a už aby to bolo za mnou..a zo všetkého najradšej sa utiekam..hádaj kam..do spánku..Je to vlastne paralela mojho života...ak nespím, tak žijem ako by som spala..nevnímam ulicu, po ktorej chodím..keď som v MHD, občas si čítam, ale občas sa mi nechce ani vytiahnuť tú knihu..a len tak sedím a čumím do blba a tisíc milión krát myslim na to isté..čo idem robiť..kam idem a čo tam budem musieť urobiť.idem na prednášku a budem tam musieť sedieť dve a pol hodiny..cez prestávku sa najem..ale preboha len aby sa ma niekto niečo neopýtal..potom idem naspať..neobzerám sa, nevnímam..a keď prídem domov, nemám čo robiť..flákam sa, zabíjam čas, idem spať..a na druhý deň dokážem spať strašne dlho...spím aby som spala..a každým spánkom umieram.Pretože keď  ležím a snívam, je mi dobre, nemusím myslieť na to, čo som urobila a neurobila..ale to by bolo príliš jednoduché, že? A tak sa nadránom prebúdzam zo strašných snov, snov, kde mi ubližuješ Ty. Niekedy sa zobúdzam s plačom.. A vieš, čo je na tom najhoršie? Neuľaví sa mi keď zistím, že to bol len sen..Ten pocit so mnou zostáva celý deň...jednoducho je vo mne a ako parazit mi postupne odčerpáva sily. až kým znova nezaspím.
             Veľmi ľahko si vytvorím mylnú predstavu, že moj život je naplnený, alebo za niečo stojí, a mám sa prečo snažit, má to zmysel..stačí, aby som išla doučovat, učila sa na skúšku, alebo išla s niekym von, svietilo slnko..
              Ale vždy príde prázdna chvíľa..kedy sa zdesím...pretože zo všetkých tých ilúzií, čo som si tak starostlivo nazbierala a vyplnila nimi svoju existenciu..zrazu..fuuu a nezostane nič.
              A súvisí to s tým, čo som Ti vravela na Matrixe-nedokážem byť spontánna, nedokážem len tak sa tešiť z dňa, života (a iných maličkostí).Nedokážem sa uvoľniť, ak s niekým som...sám dobre vieš, koľko mi trvalo, kým som to dokázala pri Tebe.. A myslím, že tým strašne veľa strácam..Vnímam sa sediacu, ľudia okolo mna sa rozprávajú, aj ja chcem niečo povedať..no nemožem...potom znova..zase to nejde..nakoniec niečo poviem..potichu a nikto ma nepočuje..tak to musím zopakovať..a voala..neubudlo zo mňa,ani žiadna iná pohroma sa nestala, hovor plynie ďalej..Ja toto všetko vnímam a nedokážem sa tomu postavit. Vnímam, no nedokážem sa postaviť sama sebe..
              Som ako ustráchaná srnka..
              Nie.
              Ako posraná srnka.