V myšlienkach na teba

Myslievam často na Teba šedivá noc, slnečný deň, chladivé ráno. Sedím zabudnutá...len strach a bieda na smutnej lavičke. A kedy sa to stalo? Keď smútok smútku smútok dal, aby smútil a horko zaplakal nad sebectvom každého z nás. Prechádzame smutnou ulicou. Smútok narieka nad horkosťou krás a my nevidíme, nepočujeme žiaden ston, či hlas smutných duší vôkol nás. Myslievam často na Teba, keď TVoje kroky dotýkali sa chladných, vlhkých dlaždíc z rána. A ani Ty nepočul si ma, neobzrel si sa, keď kričala som uprostred námestia uboleným srdcom, do ktorého sa už bolesť a sklamanie nezmestia. Hnev, plač i smútok vyschol. Ušiel ako bojazlivý zajko, bojácny to tvor. A teraz TY stojíš uprostred námestia ako uschnutý strom v záhrade jari. Už nie si palma v oáze, ktorej sa tak darí. A kričíš, prosíš, nariekaš... Desivé ústa, užialené srdce a prosba v oku. Len prosba, nie pokora, to nie... Len prosba, ktorá zmení sa na hrdosť, veď kotol zlosti už Ti v srdci vrie.... A ja aj teraz myslím na Teba... Si obeť svojej nenávisti. Si obeť svojej pýchy. Potrebuješ lásku, no hovoríš netreba... Padáš hlboko, ďaleko do priepasti, odkiaľ počuť len hlasné vzlyky tvojej hrdosti i podlosti. Tvojho samého seba .... Pomáham Ti, i keď TY zaslepený vlastným ja, to nevieš. Pomáham Ti... Potrebuješ ma, ako ja potrebujem Ti podať pomocnú ruku.... Pre dobrý pocit, aby myslela som na Teba ako na človeka. Nie ako na desivého tvora zabijajúceho uprostred noci. Si sám sebou, takým akým chceš byť. Pred sebou sa nedokážeš skryť, pred sebou sa nedokážeš uchrániť... A ja musím myslieť na Teba !?!

---