Nedostatok dôkazov

V štyridsiatom šiestom (1946) skončila dvojročnú obchodnú školu a nikde nemohla zohnať miesto. Písala životopisy, obchádzala všetky úrady rad za radom a nič. Jedného dňa sa dozvedela od spolužiaka, že na sekretariáte Demokratickej strany potrebujú sekretárku. Sadla na autobus, priniesla životopis a bola prijatá.

Nastúpila 1.1.1947. Pracovala, stretávala sa s mladými, často hrávali divadlo. Tak aj vtedy. Po predstavení bolo posedenie, oslavovali úspech a ktosi tam priniesol pesničku, dodnes si ju pamätá:

Do ulíc nás komunisti vedú,

kto má hviezdu, nemusí sa báť,

tak ako my, nikto nedokáže,

všetko krásť a všade rabovať.

Naozaj sa nezamýšľala nad textom, spievali ju všetci, veď nie na verejnosti, len tak, sami pre seba. Boli tam väčšinou decká z Odboru mladých demokratov, ona nebola nikde organizovaná, nezaujímala sa o politiku. Na dedine nemali prístup takmer k žiadnym informáciám, tato zomrel, keď mala šesť, mama mala čo robiť, aby uživila päť detí. Cez vojnu boli izolovaní v horách, v chate na Kykuli, čo už ona v devätnástich rokoch vedela o demokracii, o komunistoch. Nepripisovala tomu žiadny význam, spievalo sa všeličo, bola nálada.

Keď 3. marca 1948 večer o deviatej u nich zaklopali žandári, netušila, že ich príchod súvisí práve s touto pesničkou. Domová prehliadka. Bez vysvetlenia  rozhádzali celú izbu, kuchyňu, otvárali skrine, vyhadzovali obsah zásuviek, vyberali listy z obálok, niečo hľadali, nevedela čo. Zobrali ju do auta a odviezli do mesta na žandársku stanicu. Pozerá, samé známe tváre, kamaráti. Po jednom ich vypočúvali do rána a na svitaní odviedli do väznice, do vyšetrovacej väzby.

Priznala, že pesničku spievala, ale naozaj nevedela, kto ju priniesol. Pre nich bolo práve toto dôležité. Ako vypovedali ostatní nevie, ale vraj to väčšina hodila na okresného tajomníka DS, aj keď si neboli istí. Oslavy sa zúčastnili dvanásti a zatvorili jedenástich. Kto ich udal? Na prvý pohľad jasné, ale dôkazy nemali.

Neskutočný šok. Celá tá noc jej pripadala ako sen, až vo vyšetrovacej väzbe si uvedomila, že je to realita, krutá nezmyselná realita. Aby ju za nejakú blbú pesničku zatvorili do cely so zlodejkami, príživníčkami a ktovie, čo ešte?

Zlodeji a iní mali červené pásky na rukávoch, politickí biele. Červené pásky museli pracovať, biele nesmeli, mali zakázané opustiť celu. Radšej by pracovala, ako trčala sama v tejto diere, ale také boli predpisy. Lavór, krhla s vodou, namiesto záchoda veľký hrniec s deklom za paravánom v kúte izby, to bola hygiena. Jedlo v ešusoch...

Preplakala celé noci. Cez deň ako tak prežila, ale spánok neprichádzal a znova si kládla otázku, prečo a ako dlho?! Vo vyšetrovacej väzbe ju nikto viac nevypočúval, na nič sa nepýtal. Tých, čo nemali osemnásť, po dvoch týždňoch prepustili, ju presťahovali aspoň na inú izbu, s lepšou spoločnosťou – profesorka, úradníčka z ministerstva, učiteľka, samé politické, žiadna zlodejka sliepok. Profesorka im po večeroch čítavala knihy, rozprávala o filmoch, kaderníčka ju česávala, ľudia z dediny nosili balíčky, sladkosti, ovocie, ani nevedela, komu má poďakovať. Nechávali ich na vrátnici a dozorkyňa priniesla – „viete, nesmie sa to, ale berte.“ Takéto drobnosti ju držali nad vodou, aby sa tam celkom nezbláznila. Po dvoch mesiacoch ju prepustili pre nedostatok dôkazov.

Vrátila sa domov, demokratická strana bola zrušená, voľby vyhrali komunisti. Zostala znova bez roboty, ale nie nadlho, akousi šťastnou náhodou dostala prácu sekretárky na notárskom úrade. Život sa vracal do zabehnutých koľají, snažila sa na všetko zabudnúť a snáď by sa jej to aj podarilo, keby...

Keby sa v novembri ministerstvo spravodlivosti nerozhodlo „prevychovať ju“. Jedného večera u nich zaklopal tajný, vysvetlil jej, čo a ako, vraj ju má odprevadiť do pracovného tábora v Novákoch. Nasadli do vlaku, doviedol ju k dreveným barákom, na izbe ich bolo desať. Na chodbe válovy s točkami, dokonca jedna kúpeľňa, kde sa mohli z času na čas okúpať, osprchovať.

Ale prečo?! Prepustili ju predsa pre nedostatok dôkazov a za čo ju teraz idú trestať, prevychovávať?! Bezmocnosť, pocit krivdy, nespravodlivosti... Chýba jej domov, rodina, vo svojom živote sa nevzdialila z rodnej dediny a mesta, teraz je v cudzom svete, cudzích barákoch, s cudzími ľuďmi a nevie prečo a hlavne dokedy. Je zúfalá.

Vo vyšetrovačke politickí pracovať nesmeli, tu naopak. Všetkých bez rozdielu vyženú v novembri do repy, ženy chodia polomŕtve, nezvyknuté na ťažkú fyzickú prácu a ešte v mraze a chatrnom oblečení. Akási dobrá duša jej vybavila prácu v kancelárii, aspoň kúsok šťastia v nešťastí. Spomína aj na protekciu v kuchyni, keď boli večer hladné, poslali ju ženy pre chlieb, masť a cibuľu, vedeli, že ona vždy prinesie. Na žeravej piecke osmažili cibuľku, to bola dobrota!

Prokurátor, staručký pán, každý týždeň navštevoval izbu za izbou, vždy pri nej zastal, iba krútil hlavou. Toto musí byť nejaký omyl, nebojte sa, vydržte, nemôže to dlho trvať. Chvalabohu netrvalo. Na Vianoce išla domov na priepustku a po Vianociach ju už čakalo rozhodnutie – prepustená. Bez vysvetlenia, bez ospravedlnenia.

Bola slobodná! Trvalo však roky, kým prekonala strach, ktorý sa usadil príliš hlboko. Keď večer niekto u nich zaklopal, znova a znova sa vracal – čo keď prišli pre ňu?! Čo na tom, že nič zlé nespravila? Na spravodlivosť už neverila.