Mame (Intimity)

Niečo kratšie z mojej práve vychádzajúcej novej zbierky Intimity

Je taký svet aj keď ťa niet kde ťa vždy stretnem Nie je to sen vravíš mi len uč sa počúvaj netráp sa a zavolaj Ten svet mám previazaný a schovaný za knihami vravím ti mami je to svet tvojich listov ktoré si mi písala kým si žila a teraz znova pri čítaní prežívam tvoje starosti o mňa a rozmýšľam či sa už nebojíš že sa ti stratím ako keď som bol malý a hľadali ma policajti celý deň Takto sa s tebou rozprávam mama stratila si sa mi ty skončil sa ten sen že si so mnou na zemi a môj mladší syn mi nazerá cez plece do notbuku s kým sa rozprávam v jeho operačnom systéme počítačovej pamäte Tá skúsenosť je neprenosná prehrávam o storočie vysvetliť aj staršiemu synovi aj dcére kto si pre mňa ty Ani jeden z nich ťa nepozná viem mama držala si mi palce pri veršovaní teraz mám starosti ja či im budem takým dobrým otcom akým rodičom si mi bola ty Ako na nich preniesť tú radosť srdca to šťastie duše pri stretnutí a bôľ pri opúšťaní Keby som nechodil na strednú školu dvesto kilometrov od domova neviem či by mi ostala krajšia spomienka mama na teba akú prežívam pri čítaní tvojich starých listov Návrat do sveta odplavených dojmov a zabudnutých pojmov Nie je to virtuálny svet je to vesmír tvojich viet tvojho stále živého slova lebo si ho písala pre mňa Ak ma tu už nebude čo budú moje deti čítať akú stuhu na čom rozviažu listy si nepíšeme lebo sme stále pri sebe Nebolo medzi nami odlúčenie nemusíme vytvárať mosty cez časopriestory Pamätáš sa mama ako mesto stmavlo vypadla elektrina a ty si sa chvela dvesto kilometrov odo mňa v posteli a lampa na tvojom stole svietila Podvedome si zhasla uprela si oči do noci a myslela si čo sa to so mnou deje Na druhý deň si mi telefonovala a pýtala sa na noc a všetko čo s ňou súviselo Vypadla elektrina vysvetľoval som ti Mama povedz mi to aj teraz že mesto stmavlo a ty to vidíš a čakáš na mňa až prídem za tebou .domov. ..domov.. ...domov... Tam kde je tvoje chudé líce teplá dlaň a vôňa tela čo ma vystrojilo do sveta mama ten svetadiel zabudnutia utvorený tokom času ženúcim sa dozadu Nechápem to akou oporou mám byť akým stĺpom na opretie keď ty tu nie si lampa svieti nad stolom mesto nestmavie to len tvoj hrob je v tme svieca v kahanci zhasla Držíš mi miesto na cintoríne a v duchu našej tradície odlúčenia som sa od tvojho žulového pamätníka odsťahoval už nie dvesto ale štyristo kilometrov To aby som sa nezbláznil z lásky bez teba chcelo by sa mi plakať ale ja som neplakal ani keď ťa pochovávali čo som to mama za človeka Plačem vnútri svojho svedomia a tak ťa privolávam na zem Odpusť mi tú sebeckú sebalásku veď v duchu toku času musí ten čo žije hľadieť dopredu Povedať ti chcem že ďakujem Stvoriteľovi za to svetlo čo ukryl do tvojho tela za ten kúsok z vlastného srdca z ktorého vymodeloval to stvorenie s menom mama a zároveň žialim nad tým že som ho mal len tak krátko Pri lúčení si vždy plakala aj keď som ťa nevidel bála si sa zakaždým ako vlak odchádzal že sa vidíme naposledy Tak si sa pripravovala na ten deň keď mi ťa smrť navždy vzala a prestal som byť dieťa lebo som už nemal komu povedať to meno vďaka Bohu po ňom najsladšie nemal som viac komu povedať mamička mamka mamulienka mama veď ťa niet pominula si sa ako sa raz aj ja pominiem Nechcem sa na to tešiť desí ma predstava že moje deti raz budú takto trpieť tiež Čo na to povedať veď bez utrpenia nie je život a láska prekoná aj smrť mama vrátila si sa každý deň ťa stretávam moje deti vedia o čom teraz hovorím veď tiež poznajú to meno po Bohu najsladšie tak to je najlepšie že to majú komu hovoriť a tá Božia vlna energie čo ma utvorila zanecháva stopu v hmote len v tejto dobe do neba psí hlas nedôjde Preto si píšem v operačnej pamäti počítača rozhovor so sebou a s tebou lebo aj keď mlčíš ja ťa počujem tak ako Boh vstúpil do človeka lebo on je všetkým aj tým čo tvorí rovnako ako aj tým čo vytvoril Preto sa človek narodí len raz a znova sa Božia energia obnovuje životmi v hmote Hovoríš mi že nie si pre mňa dôležitejšia než Stvoriteľ nehádam sa lebo viem že on je aj tým komu som vravel mama on tú ženu pre mňa vytvoril aby som mal Boha radšej súhlasím dielo sa mu podarilo a cez neho ťa mám mama rád Ty si mi svetlom na nebesiach že ťa Boh tak miloval aby si mi bola po ňom stvorením najbližším a navždy najživším Ešte veľa takýchto kvetov duše rozosial okolo mňa sú to tie všetky drahé bytosti moja žena dcéra synovia a staršia sestra teta krstná mama sesternica ako sestra a tak sa kotúče živej energie Stvoriteľa rozplývajú do ďalších kruhov vlnenia v ľudskej kvapaline bytia Tak ako vesmír má svoj prvý pevný bod si mi ním ty mama mamička svetadielom lásky a mliekom domova Kde inde by som mohol žiť ak nie v krajine do zeme ktorej ťa pochovali Nie som však pri tebe blízko čo mi prekáža tým viac čím som starší Vrátim sa do človečiny kde srdce stvára divy nikdy som z nej neunikol to sa nedá pánabeka Zostatok ten malý zvyšok vrúcna že si bola že som bol v tom období tam kde si bola ty Čas mi ťa vzal ale raz mi ťa vráti až sa môj život stratí lebo vo večnosti času niet to je tá Božia sláva ktorá obopína svet Oči nám prikryl závojom aby sa v nás uvidel preto chce po našom skone len našu skúsenosť aby sa v nej spoznal Chce vidieť akí sme boli keď sme sa motali v hmote s páskou cez oči my tie jeho Božie deti Preto už za mnou nechodíš ani vo sne si s ním v jeho sláve a ja uzavretý dolu v inferne modrej planéty som bezmocný A keď mu tú skúsenosť dáme nechá nás plynúť v nirváne vesmírom Ťažké je komponovať život ešte ťažšie pochopiť že sme tvory v hre v hudobnej skladbe energií pre ktoré platí zákon o entropii jednotlivých úrovní A tak moje vytriezvenie odfúknutie závoja z očí keď chcem chápať to čím ešte nie som sa ľahko stratí Zadrží azda niekto oblaky? ...aj ja sa tak časom vyparím lenže poznanie cieľa mi zostane aj keby som od staroby úplne ohlúpol lebo vo večnosti zákony času nie sú a tak v prítomnosti stálej existencie sa nikdy viac časom nezmení moje poznanie Kým sme neboli Boh nás stvoril čím nám dokázal svoju lásku A Stvoriteľ v nás zabíja falošnú predstavu že sme vyšší než on aj keď je našou súčasťou lebo on bol skôr než my takže sme ním lebo sme z neho ale neobsiahneme celý kruh jeho bytosti ani keď nás odmení svojou svätosťou A byť mama s tebou bola predohra budúceho raja kam sa po smrti dostanem lebo až tam vo večnej prítomnosti budem s tebou a to je nič oproti Božej sláve aká je na výsostiach preto i ty si odtiaľ kúsok neba zostúpilo na zem v čase tvojho žitia aby som si pamätal odkiaľ pochádzam a kam idem Nie nechcem opakovať peklo očistec raj lebo je dôležité nájsť to jedno z ktorého sme vzišli a kam sa vraciame aby sme sa uvideli v ráme hmoty a tak nás Boh oddelil ty si na výsostiach a ja v tejto psote To je tá večná otázka čo bude robiť s našou skúsenosťou kam ju uskladní a na čo mu bude ľudská matrioška čo v sebe skrýva podobu Stvoriteľa v zmenšenej podobe takí sme my stvorení na tvojom obraze A od Boha je najbližšie k mame preto sa s tebou rozprávam aby si bola Stvoriteľovými ušami a videl ma tvojimi milujúcimi očami keď už raz mi ťa poslal do cesty sám odetý v tele mojej matky O pozemskom otcovi sa mi nechce hovoriť lebo sa to ani nedá môže byť totiž ten kto nemiluje vôbec človekom alebo je to len homo ústroj zameraný na seba veď rozpútal dielo tvojej skazy na koľko potratov ťa donútil ísť aby jeho ego malo svoj rozkoše zisk je to človek a či len chodiaci nástroj zúbožený pohľadom do seba ľutujem ho lebo nechcel by som byť v jeho koži až raz bude umierať veď ublížil najviac sám sebe a tak otcom mi je sám Supremus mama aj keď si ma žiadala na smrtnom lôžku aby som bol k nemu dobrý viac ani byť nemôžem ako tak že sa zaňho denne modlím A na rozhovor s tebou mama využívam poéziu ten sebaklam fantázie a citu hoci pred sto rokmi spieval bard že už poézie pominula doba hoci on sám prišiel k nám z hviezd a preto poznal ten najspoľahlivejší s večnosťou komunikačný prostriedok - verš lebo drahokam sa tiež drahokamom čistí poéziou vzniká poézia a život je tá premena na verše v riadku krátke a dlhšie slohy lebo zo slova sme vzišli a doň sa vrátime kým v prúde času necháme na seba pamiatku len v pomníčku na cintoríne ktorý sa raz v toku času aj tak rozplynie slovo je večné časom sa nemení zostáva pevne nemenné je to naša každodenná potrava kým prebieha nášho tela poprava a kat čas nás prenasleduje s nabrúsenou sekerou od rána nášho narodenia Dusím sa spomienkami na teba hovor aby som nebol mŕtvy skôr než dopovieme tento rozhovor Predstavujem si ten stroj času do ktorého nasadnem a vidím ťa mama ísť cez ulicu som šťastný držíš ma za ruku mám deväť rokov a hovorím že ťa nikdy neopustím mama smiala si sa môjmu sľubu zároveň si cítila že to myslím vážne utrela si si slzu z oka Stojíme na stanici v Banskej Bystrici mám šestnásť nastupuješ do vlaku a ja som ti práve niečo povedal čo ma mrzí sme dvaja takí úbohí ty by si mi chcela splniť prianie ja kladiem pred teba ťažké úlohy a ešte sa aj musíme pre nášho väzniteľa - čas - ponáhľať lebo dvíha píšťalku k ústam rýchlik odchádza zostávam na peróne sám keď ty si tu bola a už tu nie si odchádzaš k nám domov do Košíc to ešte neviem že na túto chvíľu budem spomínať v Bratislave taký náš slovenský veľký svet deň predtým sme šli spolu na operu vedľa Národného domu cestou k Hronu a na balkóne v lóži sa šíril zatuchnutý zápach divadelných závesov tak sa bezstarostnosť striedala s tragédiou kým tá skutočná bolesť prišla oveľa neskôr a preto lebo som si nezachoval na teba žiadnu hmotnú pamiatku žiaden kader vlasov namáham pamäť do prasknutia Už dosť Bože už dosť kričala si pred smrťou a ja by som chcel kričať s tebou ešte nie dosť Bože ešte mi ju nechaj tu z tohto preťahovania som nevyšiel ako víťaz už dopredu som rezignoval vedel som že nezvíťazím zostala mi len Carmen so svojím sprievodom číslo 2 nokturno a to som už dávno zabudol čo hrali v opere v Banskej Bystrici v roku 1982 keď sme tam mama sedeli na balkóne v lóži a ten pach zatuchnutých divadelných závesov som cítil aj pri pohrebe tvojej urny na najväčšom slovenskom cintoríne opera zmĺkla šum konárov vo vetre je koncovkou predstavenia tvojho života rebus sic stantibus pred časom zrazím opätky a čakám na návrat do náručia slova a malú stopu v premenenej hmote času ktorá zostane na cintoríne po mne Bola si pri všetkých rozhodujúcich etapách mojej plavby časom okrem narodenia detí či ukončenia mojich štúdií a vydaní kníh ale ani o tom si nepochybovala spomínam si na našu dovolenku v tom roku 1982 v Gruzínsku rok pred spoznaním mojej životnej lásky Júlie točili sme sa v lunaparku v Batumi na ruskom kole a z roztopaše som len tak zamával z kolotoča gruzínskej dievčine zostala stáť ako prikovaná pri plote viac som ju nevidel žiadna temná aleja lásky len pohľad z kolotoča na čiernookú Gruzínku predzvesť podoby mojej ženy ktorú som neskôr objavil pri tanci na diskotéke v Košiciach tak sa rodia budúce udalosti keď v predstihu vrhajú svoj tieň dopredu a stará veštkyňa mi lámanou ruštinou odmietla vyveštiť budúcnosť tam pod Kaukazom Zľakla si sa mama čo ma to za hrôzu čaká ale ako vždy predo mnou si sa smiala že to nič iba veštkyňa stratila svoju vešteckú niť Tebe a mojej sestre Lenke veštila však ochotne nakoniec mi povedala len to že budem žiť vo veľkých výškach Vidíš vravela si mi tvoj sen o lietaní sa splní Túžil som sa stať pilotom nič sa však neudialo tak ako sme si mysleli fyzicky nežijem vo veľkých výškach a ty už nie si spolu so mnou veštby sa časom menia len tá tvoja nie čo si mi sľúbila na smrteľnej posteli Neboj sa vravela si mi už sa nikomu nič zlé nestane Tak si to cítila ba hovorila si mi o tom že si mala sen a videla si ma v ňom ako milujúceho manžela to sa ti snívalo o súčasnosti lebo môjho najstaršieho syna si videla ako dospelého predvčerom mal osemnásť rokov mama a ty si verila že svojou smrťou nám vyrovnáš v nebi dlh po dušiach a nik z nás už nezomrie aspoň nie tak skoro ako ty v 44 rokoch života A ten koberec čo si kúpila v ten deň keď som sa narodil sme po tvojom pohrebe vyhodili a ja si už márne snažím spomenúť ako presne vyzeral viem len že bol blankytne modrý zo samých uzlíkov ako bývajú trápenia Teba si však navždy pamätám tvoj obraz mi nezmizne z duše lebo si bola podobná tomu ktorý ma z blata v tvojom bruchu vytvoril a teba zasa stvoril v žene čo som poznal už len v starobe stará mama s jej napuchnutými prstami na rukách a sivými kaderami vlasov na fotografii zo svadby vo forme mladej Gréty Garbo ako dieťa som nechápal čas a fakt že to bola kedysi stará mama mi bol veľkou záhadou Mama tvoj tatíček ako si vravela môjmu dedovi na vedľajšom obraze vyzeral ako mladý Charlie večný tulák a džentlmen celý môj dedo aj v staršom vydaní nezabudnuteľné starej mamine kúzla keď cez čiernobielu obrazovku televízora prehodila bavlnenú pestrofarebnú šatku a tvrdila nám deťom že máme farebnú telku Moja krstná mama Leopoldína mi to nedávno vysvetlila že spomínam na nich oboch smutne kým ona si pamätá na radosť akú zažívala s nimi aj ako dieťa v čase vojny Viem o čom mi hovorila pamätám sa ako dedo bubnoval majstrovsky prstami po kuchynskom stole spieval a sprevádzal sa na ústnej harmonike To bol ten svet ktorého už niet zostala si mi v spomienkach mama tak strašne sama opustená s dvomi malými deťmi ktoré si bezradne držala za ruky na jednej zo zažltnutých fotografií ktoré ešte ako mladý fotograf vytvoril môj krstný otec Michal manžel maminej sestry Leopoldíny a mamina ďalšia sestra Božena telefonovala na Jankove narodeniny predvčerom mal náš syn osemnásť a ty si sa mama toho nedožila Ako sa dívaš na svet zo Stvoriteľovho srdca máš nadhľad nebojíš sa už o našu budúcnosť ty ju vidíš ako na dlani odtiaľ je všetko ľahké vysielaš signály do našej hmly neistej budúcnosti ja ich vidím svieti mi z nej tvoja láska ku ktorej sa každým rokom blížim a našiel som odvahu opýtať sa rádovej sestry ktorá otvorila dvere kláštora na obraz Matky ustavičnej pomoci čo je v kaplnke v plote Ondrejského cintorína v Bratislave Ten obraz ma roky fascinuje a priťahuje energiou materinskej lásky takou akú si mi za svojho života dávala iba ty moja pozemská mama obraz Matky Božej v duchom živej hmote Requiem aeternam dona eis Domine et lux perpetua luceat eis neplatí keď cítim Matkinu lásku z obrazu naopak ja som ten za ktorého sa treba modliť lebo ešte len kráčam časom k naplneniu odkazu - hľa tvoja matka - hľa tvoj syn aby v hodine smrti Bohorodičku s telom vzal Boh do neba odkiaľ k nám prichádza v slávnych zjaveniach späť na zem a cez majstrovské diela hľadí očami z obrazov a sôch čo sú uznané za zázračné Preto ju vidím a cítim v obraze Matky ustavičnej pomoci Božiu Matku i moju mamu svorne zopnuté mám dlane keď Mária mi nahrádza v dialógu moju mamu ktorá mala v sebe kúsok z jej svätosti tak ako každé more je súčasťou jedného oceána aj keby to more nemalo žiaden prieliv do ďalšej nezmerateľnej vodnej diaľavy a Stvoriteľ nám odkázal: Mám mnoho dobrých liekov ale nemôžem ich užívať za vás Možno keby sme sa na svoj život pozreli ako na čas ktorý ešte len raz bude a budúcnosť by sme chápali ako vesmír ktorý je už za nami odkiaľ nás v truhlách zo zeme priniesli pri narodení a my spejeme do smrti keď nás vložia späť do brúch našich mám a šikovný lekár prišije cez pupočnú šnúru naše cievy s cievami žien uvidíme skutočnú tvár Stvoriteľa momentálne sme schopní vidieť len nepravdivý odraz zo zrkadla keď čas od narodenia chápeme ako minulosť a naša budúcnosť je pochovanie do zeme Hľadajme vždy Božie kráľovstvo a ostatné nám bude pridané Veď čo je to za nezmysel že by sa život skončil zánikom tela to je v rozpore s Božským princípom šírenia života Takže sa mama ešte stretneme to všetko na čo tu spomínam je len spomienka na budúcnosť Onedlho sa uvidíme momentálne stav aký prežívam keď sa mi vidí že čas beží opačným spôsobom od teba je len prechodný musím si do detailov spomenúť aké to bolo keď ma zahrabali mŕtveho do zeme a od tejto spomienky sa odrazím aby som sa ti konečne narodil čím sa naše stretnutie preruší do doby kým sa tiež nenarodíš do tej istej Božej podoby Viac sa mi už nežiada plakať slovami lebo ustal deň a mrazivá noc mi svieti hviezdami z tvojich mŕtvych očí Stačí sa mi do nich iba zahľadieť a už ma držíš v náručí Taká je sila lásky že poráža svet so všetkými temnými zákutiami v duši čo Ti ešte Pane oddať máme keď sme Ti už všetko ponúkli Už sme sa aj premenili na pieseň Tvojho neba a smútiť nám viac netreba lebo v ňom sa všetci stretneme Len to chcem povedať že ak moje deti rozviažu stuhu na týchto veršoch nech tam nájdu slová aby ma nevinili že som už zomrel ani ja nechcem za to viniť teba mama Chápem ťa veď kto by odolal ponuke druhého sveta ak už raz za tebou prišla Lebo rodíme sa s plačom a s úsmevom zomierame Plačeme lebo nám zakázali raj a zavreli nás za Adamov trest na Zemi a smejeme sa že túto temnicu konečne opúšťame aj keď za nami zostávajú drahí trúchliaci láska je trpezlivá láska je dobrotivá nevypína sa nerozčuľuje nemyslí na zlé ale raduje sa z pravdy všetko znáša všetko verí a nikdy nezanikne a veliteľ fenickej légie v Palestíne Publius Lentulla cisárovi Tiberiovi píše ako vyzerá Boh má modré oči a zlaté vlasy zďaleka sa mu posmievajú ale pri ňom sa chvejú tvár je jemná má zlaté fúzy a bradu podobá sa svojej matke ktorá je najpôvabnejším zjavom a slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami Tak prebýva každá mama medzi mamami aby nás predchádzala v ceste k hviezdam veď na utiereň neoslavujeme len Syna ale aj tú čo ho porodila Listy deťom nepíšem iba tieto slová požičané od Konfucia: Je lepšie rozsvietiť hoci aj malú sviečku ako preklínať tmu Preto rozsvieťte všetky deti ktoré už nemajú mamu sviečky lásky v srdci k tej ktorá bdie nad vami navždy v sláve slnka čo sa volá prosto Láska a jej Boh má modré oči s vlasmi farby zlata Prečo synom zomierajú mamy veď ich to vždy veľmi raní Mária bola viac človekom v smutnom utrpení prežitia smrti syna možno preto odvtedy zomierajú teraz už synom radšej prvé mamy Mária si ich bolesť už odtrpela a tak má privilégium milosti Kráľovnej pokoja Málo sa pozeráme do neba odkiaľ sme sem prišli tam je náš domov tam je naša rodina s kým tu sme to netušíme v nebi nás čaká otec a matka Málo sa pozeráme do neba sami si tak zatvárame dvere tam kde nás raz prijmú ako doma kým tu sme iba smútoční hostia na hostine tela z chleba Zomrela už jej niet na chvíľu zhasol tento svet Zostali len dve svetielka nie je už medzi živými drahá maminka

---