Ešte - aspoň dneska!

Na štyri rovnomerné úsečky elektrického vedenia. V polnočnom svite pouličnej lampy zabudnutá - lastovička, v kruhu nočného šera, snehu a inovate aspoň na chvíľku zohriať by sa chcela. Ešte - aspoň dneska! Cez zavreté mreže okenného rámu na päť minút do skál samozrejme - hore. Na treťom poschodí. Cela číslo 25 dívam sa - celkom rovno do kučeravých očí, zabudnutej lastovičky z vedenia decembrovej inovate. Možno iba dneska! Možno, že zajtra príde znova, a čakať bude, že vynorím sa spoza železného rámu, že budeme sa dívať navzájom si spolu rovno skrze zamatové viečka. No darmo! Písala mi dneska láska, že ma čaká, že mi treba.... že prišla z diaľky - pre mňa, že Cháron, opraty a šibenica. Tak nech letí vravel som jej. Naposledy, že zajtra, už nebudem sa dívať, skrz uzavreté mreže okenného rámu, na treťom podlaží na päť minút do skál. Tak nech letí! Nech nečaká - pokým skonám!

---