Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seK.O.U.L.E.sirky/O zápalke
07. 10. 2009
25
29
4581
Autor
Háber
O zápalke
Mám zelenú hlavu a pružné telo zo smrekového stromu.
Dovoľte, aby som sa vám predstavila, som zápalka, ktorá ako
viete, vnáša svetlo do temnôt.
Takto si v duchu zápalka zabalená v papierovom vrecku
predstavovala, ako začne vlastné veľkolepé vystúpenie pred tými,
ktorí si ju zapália. Na tú chvíľu sa veľmi tešila najmä pre
svetlo, ktoré má svetu priniesť.
Bola rozhodnutá urobiť túto svoju životnú službu čo možno s
najväčšou svedomitosťou a zodpovedne. Predstavovala si, aká to
asi bude sláva, aká žiara!
Svetlo už poznala, vedela, že ho cez deň na Zem zosiela
Slnko a v noci Mesiac. Keď však zapália ju, to bude čosi úplne
nové, bude to jej svetlo, ktoré odovzdá ľuďom na používanie.
Ostatné zápalky neboli o nič menej veselé. Rovnako ako ona
vedeli, že sú poslami plameňov a tešili sa všetky spolu, kedy im
zelené hlavy ovenčia ich vlastné lúče.
Sem - tam im otvorili papierové vrecko a jedna, či dve,
odišli do sveta na skusy. Každá sľúbila, že na svoje priateľky
nezabudne, no žiadna z nich sa späť do vrecka už nevrátila.
Z kôpky každým dňom rapídne ubúdali zápalky. Tie čo zostali,
si to však veľmi neuvedomovali. Veď čas nepoznali a nevedeli
teda, koľko už ubehlo hodín či dní, odkedy odišla zatiaľ posledná
z nich obohatiť svet o svetlo, ktoré skrývala na svojej hlave.
Zápalky sú stále veselé. Aj v tme, ktorá predtým, než ich
začalo ubúdať, trvala skoro dva mesiace, kým boli zasunuté na
polici v sklade zápalkárne, kde sa narodili.
Kde sú, nevedeli. Všade čerň tmy a ich oslnivý smiech z
radosti z očakávania, kedy vzbĺknu plameňom.
Potom sa všetko zmenilo.
Niekto ich zobral z police a potom už rad za radom jedna
zápalka za druhou opúšťali svoje dobré kamarátky. V tom rýchlom
lúčení však nepociťovali smútok, lebo ho nepoznali.
Aj naša zápalka, ako iné jej družky, spoločne dobroprajne
každú priateľku s radosťou vyprevádzala do sveta. Vždy zakričala:
Nezabudni... - A už bolo o jednu zápalku vo vrecku zasa menej.
V jeden deň pocítila na hlave naša zápalka s nacvičeným
prejavom ako sa vo vlastnom svetle predstaví, zvláštne svrbenie.
Potešilo ju, lebo aj zápalky pred ňou, ktoré odchádzali z vrecka
do šíreho sveta, cítili to isté.
Akúsi predzvesť budúceho svetla, ktorým ožiaria svet.
Hneď sa s týmto poznaním zdôverila ostatným. Tie však cítili
to isté, všetky naraz.
- Pôjdeme teda spolu! - vykríkla naša zápalka so zelenou
hlavou celá nadšená.
Vrecko sa otvorilo a zápalky sa začali rýchlo míňať. Ostala
posledná. Zrazu aj ona vyletela do sveta a o hlavu sa jej obtrelo
škrabadlo.
- Horím! - jasala celá zružovená žltým plameňom, ktorý priam
akoby z jej duše vyletel do sveta.
Krása! Jej svetlo sa rozpínalo do celého priestoru. Zvnútra
plameňa sa jej videlo, že naplnila celú zemeguľu vlastným jasom
plameňa. Nevedela, že zvonku je len malým úbohým zápalkovým
plamienkom. Ona vnímala veci inak. Teraz je ona slnkom, ktorého
lúče sa rozprestierajú od obzoru po obzor. Pohľad zvnútra ohňa
napľňa všetko plameňom.
Oheň postupoval a oheň zápalky bol čoraz menší. Videlo sa
jej, že sa to deje akosi prirýchlo.
Najprv akoby to trvalo roky, kým obhorela len jej hlava
a teraz, keď je plameň na konci zápalky, vidí sa jej, že svoj
horiaci život prežila v mihu sekundy.
Pánabeka! Po prvýkrát pocítila strach. Rýchlo naspäť hore
k vyhorenej hlave, súrila svoj malý plamienok z posledných
drevených síl.
Oheň však už hore nenachádzal dostatok hmoty, na ktorej by
sa mohol udržať. Bol tam iba popol a zuhoľnatené zvyšky.
Čo bude so mnou? Preľakla sa zápalka.
Veď môj plameň slábne, kam sa pominiem?
A to bola aj jej posledná myšlienka.
Zhasla.
Nestratila sa však jej radosť. Tá zostala v nadzemskej žiare
obklopujúcej ducha dievčatka so zápalkami, ktorého tielko zostalo
na Vianoce mŕtve a studené v bielom zasneženom tichu ulice tak,
ako ho už majstrovsky vykreslil v svojej rozprávke O dievčatku so
zápalkami Hans Christian Andersen. A vedľa dievčatka v snehu
ležala naša vyhorená zápalka, ktorá mala kedysi zelenú hlavu
a horela v dievčatkinej dlaničke ako posledná. Spolu s jej
záverečnou myšlienkou, z dievčatkiných ústočiek vybehla duša,
ktorá v žiari tej poslednej zápalky uvidela Stvoriteľa.
29 názorů
VT - neviem* nebolo to takto napísané, keď som to kopíroval, takto sa mi to zobrazilo a keďže som pc pako nechal som to tak* sorry*
aleš-novák
08. 10. 2009nevím,neznám
07. 10. 2009
je to maximum hloubky přemýšlení, uchopení motivu a fantazie.. pro mě zajímavý, silný příběh***
..jsem cetl odpo...smarja, Haber, ty jsi ale slusnej drtic! ...ale bez puvabu text neni..)