Príbeh z letokruhov

Odkedy som zobral do rúk svoju prvú knihu, neprestal som čítať. Sedel som  pod jabloňou  a hrýzol okrúhle červené plody, čo z nej spadli. Postupne som vrastal do stromu, obracal stránky drevenými rukami, zo svojich konárov jedol jablká a očami vyzobával čierne písmená zo zažltnutého papiera. Matka mi k nohám nosila knihy. Raz za čas som zbadal jej ohnutú postavu. Sťažka kráčala kopcom,  v košíkoch niesla zväzky, ktorých váha ju ešte viac sťahovala k zemi. Oddýchla si  ticho v mojom tieni,  občas ma pohladila a vzdychla.  

Chodila čoraz menej. Celú dlhú zimu som stál sám,  nahý bez listov a plodov  čakal, kedy príde. Postupne mi z vetiev znova vyrástli listy a tenké výhonky sa obalili pukmi. Okolo kvetov bzučali včely, a ona stále neprichádzala.  Vtedy som prvýkrát zatúžil pohnúť sa z tohto miesta a vrátiť sa k nej. Skúšal som vytiahnuť skôrnatené nohy zo zeme, zúrivo som mával konármi, ale bol som tesne spútaný so zemou a týmto miestom. Vedel som, že ju už nikdy viac neuvidím. 

V noci, keď nesvietil mesiac, počúval som vietor, ktorý vŕzgavo skláňal moje stuhnuté údy  a pískanie nočných vtákov.

Už som nemohol čítať. Nedokázal som ohnúť ruku, prsty mi zhrubli. Začal som písať do svojich letokruhov a túžil po tom, aby ma raz sťali a vyrobili zo mňa knihu.

Stmievalo sa.  Z diaľky ku mne prichádzali dve rozmazané postavy. Ako sa približovali, začul som tlmený ženský smiech.  Sadli si k mojim  nohám. Muž  roztúžene šepkal zaborený nosom  do jej hrdzavých vlasov, hladil jej ramená  a pomaly posúval ruku nižšie. Vyhrnul jej blúzku a mľaskavo  oblizoval obnaženú hruď. Prestala sa smiať a zaklonila hlavu. Rýchlo ju vyzliekol a oprel ju o moje popraskané telo. Rukou sa ma pridŕžala a jednou nohou sa obtočila okolo jeho bokov. Cítil som jej hebkú pokožku,  každým pohybom som sa hlbšie prerýval do jej chrbta. Jej pach a kvapôčky krvi zo zodratej kože vsiakali do mojej presušenej kôry. Chcel som ju objať, vnárať sa do jej ohybného tela, zaboriť prsty do červenkastej hrivy a v ušiach počuť jej vlažný dych. Chveli sa mi listy na zdrevenených prstoch a z tela mi bolestne vytekala miazga.

Začiatkom leta okolo mňa poletovali  okrídlené mravce. Sledoval som ich biele páriace sa krídla, ktoré sa odrážali v slnku.  O niekoľko týždňov pri mojich nohách rástol malý kopček. Čím bol väčší, tým viac som cítil pálenie mravčieho kúpeľa, ktoré sa od koreňov rozlievalo celou mojou bytosťou.

Občas nadránom a podvečer priletel ďateľ. Zobákom duto udieral do mojich meravých údov, olupoval zo mňa kôru a kŕmil sa hmýriacou háveďou. Svrbenie však neprestávalo. Drobné článkonožce sa predierali mojím telom. Pahltne žrali drevené útroby a vyciciavali zo mňa život. Pomaly som vysychal.

Raz podvečer kráčal kopcom ku mne muž. Trasúcou rukou, v ktorej držal lano, si utrel slzu. Dospelého chlapa som ešte nevidel plakať.   Vedel som, čo chce urobiť a striaslo ma. Stromy nemajú rady, keď sa ľudia na nich vešajú. Prehodil  povraz cez môj najhrubší konár, obe konce chytil, trochu podskočil a s pokrčenými nohami sa hompáľal. Po chvíli ho zvesil a urobil na ňom slučku.  Po kmeni sa vyšplhal do koruny, vyskúšal  pevnosť plsteného oka a vsunul do neho utrápenú hlavu. Druhý koniec pomaly  obkrúcal a priväzoval až napokon skočil. Moja drevená pravá ruka hlasno zapraskala, zlomila sa a on spadol na zem ako hnilé jablko.

Chvíľu sa bolesťou skrúcal na zemi, potom krívajúc vstal a do bútľaviny zakričal: „Zabil som!“ 

Keď sa vietor prehrabával  mojim lístím, odkrýval toto  hriešne priznanie a povetrím sa nieslo tiché šveholenie „zabil som.“

Osadníci sa ma začali báť, vymýšľali si o mne strašidelné historky a začali ma obchádzať. Odvtedy som ostal sám, bez ľudí.

V ten večer vtáci lietali nízko. Oblaky nasaté vodou sa zväčšovali a tmavli. Od severu sa prihnal chladný vietor a rozvíril stojací vzduch. Niekde v diaľke zahrmelo. O chvíľu na to mi do koruny udieral prudký dážď. Všetko stmavlo, len blesky občas presvetlili okolie. Snažil som sa pritiahnuť si konáre bližšie ku kmeňu, ale vietor ich rozhojdával na všetky strany. Zrazu som pocítil strašnú bolesť, ktorá mnou dunivo prebehla, rozpolila moje telo na dve časti, vystrelila z koreňov a stratila sa v zemi.  Okolo mňa poletovali iskry, rozprskli sa na tisíce maličkých častí a do údolia vietor unášal slová „zabil som“, ktoré ľudom spolu s kvapkami dažďa narážali do okien .

Ráno pod mojím zúboženým telom ležalo zopár mŕtvych vtákov a polámaných konárov, ktoré si do vŕzgajúcej káry nakladal starý muž. Spoznal som ho. Ešte aj dnes kríval. Sekerou do mňa zatínal a moje tiché stonanie prehlušovalo jeho strašné tajomstvo.