Pohľadnica

Každé ráno prifarbujem mužovi fúzy ceruzkou na obočie. Stáva v pozore pod kuchynskou lampou a ja mu uberám roky. Dnes ráno však, odkedy vybral poštovú schránku, je akýsi čudný. Správa sa zvláštne. Už keď vchádzal do kuchyne, ináč sa na mňa pozrel ako obyčajne, a keď sme pili kávu, podal mi cukor. Niečo sa s ním deje. Takže dnes sa nepostavil pod kuchynskú lampu a ja som mu neprifarbila fúzy ceruzkou na obočie. Stále sedí pri dopitej šálke kávy a skúmavo sa na mňa pozerá. Nahadzuje zdanlivo banálnu konverzáciu:

– Niekam sa chystáš?

– Ešte neviem, – odpovedám. Nechce sa mi síce nikam ísť, ale budem musieť.

– Lebo si si obliekla nové šaty.

– Veď tie mám už pol roka, – smejem sa, no nie je to pravda. Kúpila som si ich minulý týždeň. Dnes ráno som sa v nich prechádzala tak, aby sa mi na ľavej strane roztvárali čo najviac. Dokonca som si dala pás a pančuchy. Keď som sa zohla, bolo to jasne vidieť. Za ucho a na krk som si dala trochu vône, primaľovala som sa a teraz pomaly pijem kávu.

– Prišla nejaká pošta? – pýtam sa len tak, medzi dúškami

– Nie, nič, – rýchlo hovorí muž, trochu v tvári očervenie a ja ho vidím zrazu ako vtedy, pred dvadsiatimi rokmi, keď som si zapínala pančuchu vo výklenku starého domu a on práve vyšiel z podchodu a uvidel ma. Očervenel, chcel možno aj obrátiť hlavu, lebo sa nepatrí sledovať ženu s momentálnym toaletným defektom, ale neobrátil ju. Pozeral sa na moje stehno ako zhypnotizovaný. Asi sa potreboval trochu ochladiť, lebo ma pozval na zmrzlinu. Ale to bolo pred dvadsiatimi rokmi. Teraz tu sedí s nenamaľovanými fúzmi a je mi ho trochu ľúto. Ale ja vydržím, pretože to robím kvôli nemu. Preto tie roztvárajúce sa šaty a pás s pančuchami. Lebo ešte minulý týždeň to bolo úplne ináč. V sobotu ráno sa postavil pod lampu v kuchyni, prifarbila som mu fúzy a on sa zberal na stolný tenis. Kedysi hrával, a tak si teraz nedá ujsť ani jeden zápas. Vonku som videla, ako svižne kráča a vťahuje brucho. Ani nemusím byť s ním, viem, že pokrikuje na hráčov, oblápa kamarátov okolo pliec a krúti sa okolo mladých dievčat, čo čapujú kofolu. Vlastne by ma malo tešiť, že môj muž je taký frajer. Malo. Keby bol taký aj doma. Lebo pri mne nevťahuje brucho a fúzy mu prifarbujem len vtedy, keď ide von.

– Ale veď si bral zo schránky akúsi pohľadnicu, – začínam znovu rozhovor, lebo viem, že môj muž nevie klamať. Zatiaľ bojuje ako lev, lebo zrazu si spomína, že sme omylom mali v schránke pohľadnicu pre susedku. Aj jej ju hneď odniesol.

     – Pôjdem k Petre, trochu nakúpime. Na obed som doma, dobre? – mením taktiku, lebo viem, že na obed, keď sa vrátim, bude môj muž vypínať hruď, fúzy si prifarbí aj sám a bude sa okolo mňa obšmietať. Ako dobre, že je žiarlivý. Na tú budúcu pohľadnicu sa podpíšem znovu ako Peter a pozvem sa aspoň na dva dni niekde preč.