6. SUPERKOULE - dílo č. 5

Sedím si ho takto ráno na presklenej terase, popíjam kokávu a premýšľam o tom, čo mi prinesie nový deň.

Je to úmorné myslenie, vôbec celé hnutie mysle je úmorné, nerobím to často a ani to nie je nutné, len cvičenie, no. Posledné dni totiž navyše nepriniesli vôbec nič, tobôž nové.

Po absolútnom zautomatizovaní všetkých domácich i pracovných funkcií zostalo pre človeka len málo priestoru na to, kde by sa dalo predviesť niečo ako sebarealizácia.

V podstate, keď sa to tak zoberie, človek by to už možno ani nevedel, čo?

A neviem, neviem.

Chcelo by sa mi vôbec?

Na čo?

I toto málo takmer bolí a nikoho to nezaujíma.

Každý potrebný úkon je už dnes normovaný a ihneď pretavený do príkazu technologickému mozgu domácnosti, či pracoviska, ktorý sa postará o všetko, na čo si len trochu intenzívnejšie pomyslíš.

A na čo dnes myslieť?

Pracovné úlohy mám urobené na dva týždne dopredu a riadiaci panel práve spracúva pretransformovanie časového rozhrania tak, aby mi naplánoval nejaký voľný čas. To zasa bude nuda! Odpočinok, relax, výkrm, relax, spánok, 20 sekúnd intenzívneho vzdelávania pomocou myšlienkových obvodov a stále to isté dokola v jednej miestnosti a sám

Arnika odletela včera na medzinárodnú ekologickú konferenciu o regulácii pitných zdrojov a príde až za desať dní.

Deti šli do integrovaného školského prázdninového centra. Vraj treba podnecovať kolektívneho ducha.

Načo im bude, to však netuším.

Dnes už je všetko individuálne.

A aj tak nikoho k nikomu potom bez dovolenia a prísneho preverenie a zdravotnej kontroly nepustia. Ešteže sú aspoň schopné.

Ale tak, padne to, bez Arnie som tak či tak len ako slon v porceláne, ktorého som zdedil po babke a babka po svojej babke a ...

Čarovný kúsok, sterilný, jediný čo máme schválený zo starých čias a preto môže stáť na rímse z priehľadnej hmoty tvoriacej niečo ako priehľad do priestoru na ním a vysmievať sa desaťprúdovej elektrodiaľnici, ktorá nemo bliká niekoľko desiatok metrov pod úrovňou nášho bývania.

Ešte hlbšie, kam ale v podstate nik z nás nechodí, sa nachádza srdce nášho sveta, obrovské reaktory riadiace chod nášho súčasného života, ktorých pohon je však nedosiahnuteľný môjmu chápaniu.

Vraj sa väčšina z nás i napriek mutáciám a genetickým úpravám nedokáže zbaviť genetického dedičstva našich predkov na Zemi, ktoré ma za následok to, že sme schopní vnímať priestor len trojrozmerne.

A čo mi iné k životu treba, keď všetko ostatné zariadi riadiaci procesor, ha?

„Chach. Asi si dám ešte jednu kokávu. Ó, ďakujem kokavomateria osemnásta, si milá! Keby si bola žena ... ooo pššt, to by mi Arnie dala.“

 

Hm, vraj to bola krásna planéta, Zem! Z Vesmíru vraj žiarila ako obrovská modrobielozelená guľa a bola plná vody a života.

To Berberis je celý suchý a všetky potrebné zdroje k životu dovážame z okolitých planét a tak ani nebanujem, že jeho povrch nie je cez obrovské zásobníky energie vôbec vidieť.

Vraj je sivohnedý, ukazovali nám fotografie prvých snímok tesne pred osídlením, no nič moc teda.

Nedokážem len pochopiť to, prečo ľudia dobrovoľne zničili niečo také ako Zem. Muselo byť krásne, tak prečo viedli ľudia vojny?

Načo používali atóm na bombu?

Veď mali všetko, o čom my už ani snívať nemôžme!

Vzduch, vietor, slnko na oblohe, i oblohu ako takú aj s mrakmi a tak a vraj i voda sama o sebe padali z oblohy, ts ... nie tento sklenený zámok prepojený na ďalší a ďalší a ďalší a elektromagnetické pole zastreté nepriedušným štítom filtrujúcim kozmické žiarenie, ktoré by nás v jedinom okamžiku prieniku zničilo na hŕstku beztvárnej hmoty.

Dedičstvo atómového veku!

Tak nám to aspoň hovoria v školách, keď nám vštepujú základy ideológie Berberiského štátu dávajúc dôraz na históriu našich predkov, ktorá je nám na nič.

 

Škoda, že nik nezastavil, to, čo začali akýsi Amiáci, či kto to bol v hír ouš šíma sakanaki, či kde to bolo. Ký čert si má také názvy pamätať?

Škoda, že si neuvedomili, že zničia všetko a už nebude nik, kto by podpísal mier, len generáli budú naďalej plniť svoje príkazy. Slepo a verne ako psi. (Hm, ktovie čo to je ten pes?)

Škoda, že nik nepochopil, že ničením podnietia len ničenie a že ľudia chcú len žiť. Po pár mesiacoch ostalo vraj len jediné, pobrať zvyšky zničenej hmoty a prebytočnej energie a odísť, odísť z planéty a veriť, že sa dá začať znovu.

Nedá.

Nie je tu voda, voda sa vozí cez pol galaxie, ešteže je aspoň energie fúra. A aj vzduch je umelý, je tu len kopa atómovej energie, ktorá by sa páčila generálom, však generálov už našťastie niet, tí zostali tam „doma“ a tak ňou živíme modrými žilkami prepletené mesto duchov rovnako plných modrých žiliek, ktorí sotva dospejú dospelosti, zomierajú na svojich kolieskových kreslách nosiac svojich majiteľov bez nôh a bez rúk tak, ako sa rodia i zmierajú.

Len málo jedincov má to šťastie dať nový život a i tých zavrú do sterilného prostredia, aby nepremrhali drahocenné gény niekde na ulici tam pod desiatou úrovňou vysmievajúceho sa pohľadu porcelánového pohľadu mojej praprapra ... slona.

 

Šťastie ...