Moji priatelia

Moji priatelia

   Blíži sa večer. Už sa naň teším. Dnes som veľa pracoval. Uf! Dlhý deň, takéto ako tento ma vyčerpávajú. Vlastne všetci okolo mňa sa dnes nadreli... Ale večer, vtedy si oddýchneme. Nastane pokoj, načerpáme sily, dúfam, že zajtra to už nebude také zlé. Pevne verím, že to bude lepšie, inak by som sa zajtrajška bál. Uf!

 Moji priatelia na tom nie sú o nič lepšie. Robili, čo mohli, ale aj tak to na nich zanechalo stopy.  Nie že by som bol lenivec, ale čo je veľa, to je veľa. Niekedy si myslím, že to v takomto tempe už dlho nevydržím. Ale obyčajne, ako aj teraz, sa mýlim. Uf! Všetci vravia, že som nezmar – vraj mám ešte stále rezervy. Občas im kvôli tej ich istote mám chuť vynadať, ale zakaždým si to rozmyslím... Načo plýtvať energiou. A vlastne – mohol by som? Veď mi vždy riadne pomôžu. Keď mám krízu, moji priatelia ju majú tiež. Tí moji priatelia..! Sme dobrá partia. Občas sa ja pohádame, to viete, nič nie je bez chýb, ale napriek tomu nám to spolu klape a ja mám z toho obrovskú radosť. A keď sa snažím ja, tešia sa z toho aj oni. Ešte mi to síce nik nepovedal, ale klape nám to.

Tuším sa pomaly začínam upokojovať. Začína to naberať ten správny stereotyp.  Je to vynikajúce – moji priatelia to tiež tak cítia. Ale niekedy je to len pocit, stále sme dosť vyčerpaní. Nie, bolo to aj horšie... Uf! To viete, ja som len jedným z nich, nerozlučne s nimi spojený. Občas majú krízu oni, občas ja, no vždy to všetci pocítime rovnako. Už ani neviem, kedy to bolo, tiež boli takéto naháňačky, makal som viac a viac, no a potom som sa ešte zbláznil, zakričal som „Stop!“ a zastavil som sa. To prekvapenie! Nikto tomu nechcel  uveriť!  Vraj ja, taký dríč, a toto! Dostali ma do takého stavu, že som musel opäť začať makať. Uf! Nerád si na to spomínam... To viete, chvíľu z toho bolo zle, nikto sa okolo mňa netváril nadšene, no nakoniec sa to pomaly zrovnalo. Odvtedy si na takéto výstupy dávam riadny pozor. Moji priatelia o mne vravia, že som taký neposedný blázon – v tom majú pravdu. Neposedný som určite a čo robím, to robia iba blázni. Ale keď robiť to predsa niekto musí!

 Čo robím? Ešte som vám to nevravel? Predsa to „Uf!“  Vy ani neviete, kto vlastne som? Akosi som vám to zabudol povedať... Teda, aby som sa prestavil : volám sa Ja-Srdce. Priatelia mi lapidárne vravia „Ty“. Je to fajn pocit, mám to rád.  Ale s tým „Ja“ to treba brať s rezervou – bez nich by žiadne nebolo.  Vlastne, ani „On“ by nebol. To vám teda musím vysvetliť aj to, že „Uf!“ znamená stiahnutie. Seba samého. A potom sa opäť roztiahnem. Celkom jednoduché, nie? Ale teraz, Uf!, si dobre oddýchnem. Ale ako vravím, pevne verím, že zajtra to bude lepšie.     

   A ešte jedno “Uf!“, ktoré vyvolalo nepatrný elektrický prúd. No ten úplne stačil, aby o chvíľu neskôr v jeho centrálnej štruktúre nevznikla myšlienka : „Náš vesmír sa rozpína!“