Rodina a duchovný život

                                  Štefan Kónya

                   Rodina a duchovný život

Základ moderného teoretického chápania rodiny položil

E. Durkheim, ktorý rodinu pokladal za spoločenskú inšti-

túciu. Od neho pochádza dnes veľmi rozšírený pojem

 „manželská rodina“ rodina je stabilná kooperácia, ktorá vznikla ako výsledok interakcie medzi ľuďmi. Treba však rozlišovať medzi pojmami rodina a manželstvo podľa E. Durkheima sa saterminologicky rozlišuje rodina štyrikrát. A to nukleárna  rodina – tvorená len rodičmi a nedospelými deťmi,

rodina orientačná – chápaná z hľadiska závislosti dospievajúceho jedinca na rodine, rozšírená rodina (široká) – ktorá zahŕňa i ďalších príbuzných a posledná je rozmnožujúca rodina – ktorú zakladá dvojica novým manželstvom.

Ak hovoríme o rodine a duchovnom živote všimneme si najprv teologálne čnosti ktoré sú základnými piliermi kresťanskej rodiny a zároveň sa dotkneme niektorých  problémov  súčasnej rodiny.

 

Kresťanská rodina - spoločenstvo viery, nadeje a lásky   

Rodina je dočasné alebo relatívne trvale biosocialne spoločenstvo muža, ženy a ich deti.

Rodina z biologického pohľadu vzniká splodením dieťaťa. Dieťa rastie a je dlhodobo závislé na svojich rodičoch čo je prirodzene. Na dobre manželstvo ako hovorí Fulton J. Sheen sú potrební traja: „On, ona a Boh.“ Manželia síce dávajú život dieťaťu ale nesmrteľnú dušu pre večný život dáva Boh. Manželstvo nevzniklo náhodou alebo pôsobením slepých prírodných síl ale ho múdro a prozreteľnostne ustanovil Boh Stvoriteľ s tým úmyslom, aby v ľuďoch uskutočnil plán svojej lásky. Preto manželia vzájomným dávaním sa, ktoré je im vlastne a výlučné, usilujú sa o také spoločenstvo osôb, ktorým sa navzájom zdokonaľujú, aby spolupracovali s Bohom pri plodení a výchove nových bytosti. U pokrstených manželstvo je obdarene takou hodnosťou, že sa stáva sviatostným znakom milosti, pretože označuje spojenie Krista a Cirkvi. Viera, nadej a láska sú teologalne čnosti v ktorých sú zakorenene ľudské čnosti. Viera je teologálna čnosť, ktorou veríme v Boha a všetko, čo nám povedal a zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť, pretože Boh je pravda sama.  Preto rodičia ktorí veria usilujú sa poznať a plniť Božiu vôľu a tuto vieru odovzdávajú svojim deťom pretože živá viera je činná skrze lásku (Gal 5,6). a viera bez skutkov je mŕtva

(Jak 2,26). Kresťanská rodina si nemá len vieru zachovať a z nej žiť, ale ju ma aj vyznávať, s istotou o nej svedčiť a šíriť ju.

 

Čnosť nadeje zodpovedá túžbe po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka. Tato nadej je oporou vo chvíľach opustenosti, rozširuje srdce v očakávaní vecnej blaženosti. V nádeji sa Cirkev modli: „aby boli všetci ľudia spasení“ (1Tim2,4) a vrúcne tuží po spojení s Kristom, svojim Ženíchom v nebeskej sláve. Kristus zomrel na kríži z lásky k nám vtedy, keď sme boli ešte „nepriateľmi“ (Rim 5,10). V kríži je skutočné ukryte tajomstvo života.

V jeho slobodnom prijatí sa nám ako kresťanom otvárajú nove nepoznane možnosti bytia a napredovania a zároveň sa stáva prameňom slobody, očistenia a novej nadeje, teda dôvery v silu života, v dobro a krasu, ktoré sa v ňom skrývajú. Cesta prijatia kríža je cestou k Božiemu milosrdenstvu, cestou nadeje, ako o tom píše vo svojej encyklike Spe salvi aj pápež Benedikt XVI., pričom sa obracia na kresťanov s otázkou ako prežívame tuto nadej. Či je v nás len záležitosťou „informatívnou“ alebo „performativnou“ – teda niečím, čo je akoby plazmou, čo formuje a aktívne stvárňuje nás každodenný život.

 

Pán hovorí: „Ostaňte v mojej láske. Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske“ (Jn 15,9-10). Apoštol Pavol veľmi dobre charakterizoval lásku: „Láska je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemysli na zle, neteší sa z nepravosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko výdrži“ (1 Kor 13,4-7). Treba však povedať že láska prevyšuje všetky čnosti a je prvou teologalnou čnosťou. (1 Kor 13,13). Láska oživuje a spája všetky cnosti a je zväzkom dokonalosti. Aby sme to mohli zhrnúť láskou milujeme Boha nadovšetko a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých.

 

Povolanie k láske

 

Každý z ľudí tejto planéty ma od Boha povolanie k láske. Byť dokonalým v láske znamená obetovať aj život za druhých. Boh povoláva človeka:

1.k životu

2.k čistej láske

3.ku kresťanstvu

4.k špeciálnemu povolaniu, ktoré sa realizuje

-v manželstve (sú to rôzne úlohy manželov v Cirkvi)

- v duchovnom stave (rehoľník, rehoľníčka, zasvätený Pánovi, kňaz,...)

-v inom povolaní – slobodný pre Pána s rôznymi úlohami v Cirkvi.

 

Čo je to manželstvo?

 

Charakteristiku manželstva opisuje vo svojej knihe Dva búdou jedno, švédsky pastor cirkvi slovo života Róbert Ekh podľa neho manželstvo je príležitosť učiť sa milovať, povolanie k službe a k priateľstvu. Manželstvo je proces zmeny a dáva nám možnosť byť formovaný Bohom aby sme mohli byť takými akými nás On chce mať. Manželstvo je Boží projekt Boh ho ustanovil bezprostredne po stvorení muža a ženy keď ešte medzi ľuďmi neexistovalo žiadne iné spoločenstvo to znamená že manželstvo a rodina je základ na ktorom Boh stavia Cirkev i spoločnosť. Mnohé manželstva sú ako dom postavene na piesku známe podobenstvo z Matúšovho evanjelia. Ten dom stoji na veľmi neistých základoch rôznych očakávaní a nedostatočnej prípravy na to čo príde. Keď na takéto manželstvo príde dážď reality a vietor stresu môže sa postupne zrútiť. Je to výzva aby manželia postavili Krista do stredu svojho života a jeden druhého milovali. Láska je obeta, dobrovoľné zrieknutie sa príjemných veci pre milovanú osobu a obetami sa láska živí. Manželský a rodinný život, najmä ak sú v ňom deti alebo keď príde choroba, poskytuje na tieto obety veľa príležitosti. Zároveň však umožňuje opravdivo s milujúcim manželom rasť v láske.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

                                                     Boh

 

 

 

 

 

 

 

 

                                  

 

                               Muž                                  Žena

 

 

 

Dieťa a vzťahy v rodine

Z psychologického hľadiska je dobre ak ma dieťa obidvoch rodičov hlavne pre jeho správny vývoj v prvých piatich rokoch života. Psychológovia sa jednomyseľné zhodujú v tom, že základy osobnosti sa prevažné formujú v prvých siedmich rokoch života. Ak je dieťa v tomto veku tiché a prevažné uzavreté je pravdepodobne že takým ostane a zas naopak ak je extrovert tak ostane viac interaktívnym. Stáva sa že pre mnohých rodičov sú dôležitejšie osobne záujmy ako pochopenie detského sveta. Niektoré matky sa ťažko vyrovnávajú s tým že určitú časť svojho času musia venovať dieťaťu, že musia obmedziť spoločenské styky, prehodnotiť svoju pracovnú a spoločenskú kariéru a pod. Existujú aj matky, ktorým chyba bezprostrednosť vo vzťahu k dieťaťu, nevedia sa s nim zblížiť, porozumieť, nevedia preukázať vrelosť, nežnosť a spontanost pri styku s deťmi. Neskôr sa môže stať že dieťa bude strácať istotu a cítiť sa nešťastné pre nedostatok rodičovskej lásky. Najhoršie je keď rodičia sa správajú k dieťaťu odmietavo a bez zjavnej príčiny ho trestajú. Takéto deti bývajú citovo nestále, nepokojne, zle sociálne adaptovane. Avšak neopodstatnene tresty môžu vyvolať poruchy správania (klamanie, neposlušnosť, vzdor a pod.) Všetci sme produktom tých, ktorí nás milovali, alebo nás odmietli milovať.

 

Tiež je nesprávne ak sa dieťaťu všetko dovolí a zahŕňame ho rozličnými darmi bez obmedzenia. Ľudská osobnosť sa môže plnohodnotne rozvíjať predovšetkým pri prekonávaní rozličných prekážok. To znamená že deti nestačí zahrnúť len právami, treba im prideliť aj povinnosti zodpovedajúce ich vekovým a individuálnym schopnostiam. Rozmaznávané dieťa stráca možnosť nadobudnúť prirodzenou cestou, na základe pozitívnych a negatívnych skúsenosti zásobu vzťahov, postojov a reakcii dôležitých pre život. Skratka je zle pripravene na život a môže zlyhať v situáciách, keď bude odkázané už len na seba. Dá sa vo všeobecnosti povedať „aká rodina také deti“ pretože vzťahy panujúce v rodine sa odrážajú na dieťati a vo významnej miere však platí, že dieťa je obrazom rodiny v ktorej vyrastá alebo vyrastalo. Deti sú zrkadlom rodičov a pravé deti odzrkadľujú výchovu svojich rodičov.

 

 

Úloha matky v rodine

 

Vzťah medzi matkou a dieťaťom sa vyvíja veľmi intezivne hneď od narodenia, pretože predovšetkým matka uspokojuje základne potreby dieťaťa. Už sama prítomnosť matky dáva dieťaťu pocit istoty, spokojnosti a bezpečnosti. Vzhľadom na štrukturálne aspekty psychického vývinu dieťaťa možno povedať že matka svojou disponovanosťou pre základne potreby dieťaťa v ňom rozvíja symbioticky vzťah „dieťa sa sprava tak akoby bolo so svojou matkou jeden všemohúci celok.“ Matka je pre dieťa akýmsi „prístavom istoty“ základom jeho dôvery k ostatnému svetu. Matka umožňuje dieťaťu precítiť intimitu ľudskej lásky a učí ho vzťahu k inému človeku.

 

 

Úloha otca v rodine

 

Otec je pre dieťa predovšetkým vzorom sily, mužnosti, autority a disciplíny. Otec predstavuje reálnejšiu dimenziu života, keď napomáha rozvoj schopnosti autonómie a nezávislosti, čo umožňuje dieťaťu prekonávať prekážky a ťažkosti. Podľa niektorých odborníkov ma otec pre dieťa mimoriadny význam v neskorších rokoch, teda nielen v tom najútlejšom veku. No môžeme sa prikloniť k názoru, že prítomnosť otca, jeho podnety obohacujú dieťa už od ranného veku. Podľa výsledkov výskumov sa pri chýbaní otca vyskytujú u deti poruchy správania, napr. nedisciplinovanosť ktorá sa prejavuje drzosťou, vulgárnosťou, neslušnosťou  agresivitou voči iným deťom, ale aj voči dospelým a pod.   

 

Hra – neoddeliteľná súčasť života deti

 

Pocit zmysluplnosti je dôležitou súčasťou vývoja osobnosti dieťaťa. V rámci hľadania a vytvárania vlastnej identity si kladie otázky: Kto som?, Aké je moje miesto vo svete?, Kým chcem byt? Toto hľadanie je neraz sprevádzané vnútornými otrasmi, pocitmi nedostatočnosti, depresiami a stratou zmyslu. Nielen jedinec až v dospelosti ma potrebu zmyslu života ale už deti potrebujú pri hre v rodine a v spoločnosti chápať zmysluplne súvislosti. Dieťa hľadá odpovede kvôli svojmu pocitu bezpečia, istoty, objasneniu svojho postavenia vo svete a zmyslu svojej existencie i sveta. Už v období detstva a dospievania potrebuje priestor, kde by mohol spoznávať seba, iných, utvárať si postupne vlastný názor, premýšľať nad hodnotami, vedieť si z nich vybrať, vedieť sa postupne orientovať, rozhodovať sa a preberať zodpovednosť, kde by si mohol naplňovať spirituálne potreby. A pravé takým dobrým prostriedkom je hra ktorá pomáha sebapoznaniu. Hra odhaľuje dosial utajene schopnosti, pomáha odbúravať bariéry a tak ovplyvňuje psychickú odolnosť, sebavedomie a sebadôveru. Deti hrou získavajú skúsenosti, zážitky a tiež obohatenie zmyslu vlastného života. Okrem pohybových a spoločenských hier existujú aj náboženské pexesa (o svätcoch, liturgických predmetoch, o svatom písme,...) dôležite je venovať sa deťom a hrať sa s nimi.

 

Spoločné stolovanie

 

Dnešná rodina nech je akákoľvek mala či veľká musí si nájsť posvätný čas spoločného jedenia. Taký čas sa môže skutočné stať pulzujúcim srdcom rodinnej výchovy, okamihom hlbokého spoločenstva, intezivneho šťastia, pretože pozostáva z mnohých dôležitých veci. Môže to byt čas dňa, ktorý budú všetci rešpektovať ako dôležité a radostne stretnutie. Deti sa od rodičov učia vytvárať spoločenstvo pri stole, čo bude pre nich v spoločenskom živote rozhodujúce. Je paradoxom že niektorí rodičia majú tendenciu k substitúcii teda spoločné stravovanie nahrádzajú inými domácimi členmi rodiny. Vyhýbajú sa a separujú čo ma negatívny vplyv na deti. Spoločné jedenie inštinktívne vedie ku spolunažívaniu a spoločenstvu. Spontánne sa vytvára radostná atmosféra a ľahko sa tvorí dialóg – odovzdávajú sa hodnoty, názory myšlienky. Je úlohou rodičov aby vytvárali prostredie skutočného dialógu a učili príkladom  že je dôležité komunikovať a počúvať jeden druhého. Napokon aj Ježiš urobil a povedal tie najdôležitejšie veci pravé počas večere čo sa tiež nazýva „večná hostina“ takže možme povedať neživí sa len telo, ale aj duch.

 

Rozvod sviatostného manželstva

 

Deti predsa potrebujú obidvoch rodičov, preto treba pristupovať k rozvodu ozaj len v krajnom prípade no nie je dobre robiť predčasné úvahy o rozvode bez vážnych príčin. Každý rozvod je zlom, ktoré ničí rodiny, deti a lásku, rozleptáva spoločnosť a štát.

Apoštol Pavol píše v liste Efezanom v 5 kapitole a 25 až 33 verši: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev...Tak sú aj muži povinní milovať svoje manželky ako vlastne tela. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. A manželka nech si cti muža.“

O jedinosti a nerozlučiteľnosti manželského zväzku sa Kristus jednoznačné vyjadril na troch miestach  evanjelia: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ (Porov. Mk 10, 2 – 12.), Každý kto prepúšťa svoju manželku a berie si inú, cudzoloží, a kto si berie takú, ktorú muž prepustil, cudzoloží.(Porov. Lk 16, 18; a Mt 5,31 – 32.)

 

Z toho jasne vyplýva že zväzok muža a ženy predstavuje mystické spojenie Krista a jeho nevesty, Cirkvi, nemôže sa muž alebo žena spájať s viacerými ženami alebo mužmi, lebo jediný Kristus je spojený s jedinou Cirkvou. A tak ako je Kristus nerozlučiteľné spojený s Cirkvou, svojim mystickým telom, aj manželským zväzok muža a ženy je nerozlučiteľný. Muž ako Kristus, žena ako Cirkev. To je východisko správneho chápania kresťanského manželstva, ale aj riešenia všetkých jeho problémov pretože Cirkev sa buduje z rodín

 z „malých domácich cirkvi“ ako ich nazval Druhy vatikánsky koncil (porov. Lumen

gentium 11).

 

Keď sa isti manželia po pätnástich rokoch chceli rozviesť matka sa rozhodla o tento kompromis. Napísala na papierik: „Ak ma už nechceš a nemiluješ ostaň so mnou žiť aspoň kvôli deťom aby oni mali rodičov.“ Tento papierik dala na nočný stolík pri jeho posteli a odišla z domu aj s deťmi. Na druhy deň manžel našiel lístoček ktorý si s prekvapením prečítal veľmi sa nadtým zamyslel a prijal tento kompromis. Zavolal svojej manželke a zabudli na rozvod a zostali spolu po cely zvyšok života. Tato krátka epizóda je nielen pekná ale aj poučná pretože manželia zachránili svoje deti keby možno nemali deti tak by sa rozviedli a to by bola veľká tragédia. Pravá manželská láska sa však nekončí ani po smrti kto však celým srdcom miloval niekoho, nezabudne a neprestane ho milovať ani vtedy, keď bude pod zemou. Manželov spája Boh – Láska, či sú to veriaci alebo nie pravé manželstvo ma pôvod v nebi a tam vrcholí aj manželská láska.

 

 

                                                                 Zaver

 

Problematika rodiny je stále živá a v určitých etapách vývoja spoločnosti vstupujú do popredia niektoré aktuálne problémy. K nám rozhodne patrí kríza manželstva, rozvodovosť, vzťah školy a rodiny, postavenie muža a ženy v rodine. K ďalším negatívnym javom pri rozvrate rodiny môžeme priradiť alkoholizmus, patologické hráčstvo, drogy, nevera, zlá životná a sociálna úroveň rodiny, nezamestnanosť a sociálna a ekonomická neistota. Kroky na prekonanie týchto negatívnych javov treba hľadať v školách, centrách voľného času, inštitúciách / manželské a predmanželské poradne/, kde je priestor na poradenstvo a učebnú prípravu a riešenie týchto problémov. Dôslednou výchovou a prípravou môžeme predchádzať týmto negatívnym javom, ktoré sa v značnej miere dotýkajú každej osobnosti. Rodina je tým miestom kde sa odovzdávajú jedincovi hodnoty, normy a vzory správania odtiaľ si odnáša základne lekcie do života, ktoré odzrkadľujú rodičovskú výchovu. Verím že ponúknuté myšlienky o rodine sú povzbudením a výzvou brat život s veľkou vážnosťou a zodpovednosťou pred Bohom aby rodinný život hoci často náročný bol krásnou cestou naplnenou láskou a aby tato láska sa rozkvitala skutkami naplno v každej rodine.

---