Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte sezbohom, raketoplán
17. 03. 2012
7
10
2350
Autor
Skarabea
Zem sa trasie. Trasie sa Diana. Vliezla ku mne do postele (na to sa zobudím), drkoce zubami v mojej posteli a kvíli, že dnes určite umrieme. Lenže tu, takmer na samom kraji sveta, sa predsa nič zlé nemôže stať, tornádo ani záplavy. Nemôžu na náš dom padnúť trosky mŕtvej vesmírnej sondy. Napriek tomu sa ku mne sestra tisne, akoby niekde celkom blízko stroskotal raketoplán. Svetlo v zaťatých očiach tak hlboko, až spôsobuje bolesť; snažím sa rozpamätať na obrysy domu, celej dediny, hôr, všetko v hlave zreteľné ale premlčané, nadovšetko veterný vrch. Tam býva Dušan, až mi zviera hrdlo, určite teraz myslí iba na Dianu, alebo na mňa. Alebo na nás obe. A ja myslím na našu prvú noc, keď si ma v opilosti pomýlil s Dianou.
V žalúdku zvláštny pocit. Ako keď v sne padáte z veže alebo mosta. Nikde sa nerútim, a predsa je priepasť podo mnou skutočnejšia než čokoľvek iné. A tak len zatínam oči. Na viečkach vypálené farebné znaky. Nad hlavami nám čosi hrkoce. To budú zaiste iba žalúzie.
Počujem, že sa zem trápi, počujem padať veci z políc, ale nič nevidím. Zem sa trasie dlho a potom celý kraj zaleje absolútne ticho, všetky psy onemejú. Odovzdane čakám, či sa stane ešte niečo horšie. Nestane. Iba Diana do mňa naďalej zatína prsty a ja sa musím nasilu vyslobodiť z jej zovretia. "Tak už ma pusti," kričím na ňu. Drží ma tak pevne, že mi na ruke určite ostanú modriny. Pokožku mám citlivú, preto mi je odrazu za kadečím ľúto. Aj za bronzovou krásou. Opaľujem sa málo, a tak sa mi v najsmutnejších a najťažších chvíľach cnie za dňom, za bielym spánkom na deke v tráve.
Dianu napokon preberie až môj smiech. A tak už obe umierame od šťastia, vyskočíme z postele. Ešte sme neumreli. Fakticky. Ale nohy sa nám trasú stále. Čím viac sa Diana smeje, tým viac sa jej smiech zadŕha, stále sa bojí. Dlane teraz pritlačené na ústach: "Myslím, že som si cvrkla." Biele nohavičky v ktorých spala, sú naozaj mokré, presvitá cez ne tmavé ochlpenie. Nič sa už nedá zakryť, ani podozrenie, že sa svet o niečo posunul. Cez otvorené okno prúdi vzduch, možno sa aj záclony slabo chvejú. Ešte vždy ma bezodné ticho tam vonku udivuje.
Chytíme sa za ruky, akoby sme boli posledné živé bytosti. A chce sa mi zvolať, strašne sa mi chce kričať, že už budem iba dobrá, žiadne malichernosti. Ak ťa niekedy znova objímem, Dušan, myslím si, bude to naposledy.
V dome okrem nás už nikto nie je, otec má celý týždeň nočnú a mama zomrela (tak spolu občas spíme v jednej izbe, aby nám nebolo smutno). Po zemi ošumelé neviditeľné vraky, haraburdy, o ktoré sa iba potkýnam. Diana je bordelárka, nerada spávam v jej izbe. Milión uschnutých lakov, svinstvo, ťažké náramky; všetko teraz nohou ľahostajne odsúva a zažne svetlo. Svetlo žiarovky jej zvýrazňuje modré vlasy, a tie jej už vyrastajú, vymývajú sa a rednú. Prezerá si celú izbu, lamentuje nad úzkou štrbinou v stene, ani do nej nevojde vlas, ale zbadá ju, skúmavo obzerá, až sa jej umelé riasy dotýkajú omietky; ešte viac ju to znepokojí. "Kde mám cigy?" vrčí.
Chvíľu trvá, kým ich nájde, a ešte zapaľovač, prezlečie sa. Jej dych pripomína syčanie stroja. Keď bola malá, skoro umrela. Choré srdce. Ťažko sa zbavuje každej choroby, preto v noci často chrapčí; niekedy sa jej na pere objaví herpes, preto je azda taká nevrlá. A vtedy fajčí a smoklí a nevie s tým prestať.
"Čo si o tom všetkom myslíš?" pýta sa ma, keď už stojíme vonku na ceste, v jednej ruke elegantne drží cigaretu, druhá zložená pod prsiami. Nohy prekrížené. Lenže telo nám už nepatrí tak ako Zemi, a Diana stále nevie nájsť tie správne slová, o ktoré by sa oprela.
"O čom všetkom?" pýtam sa ja. Nad nami previsnuté konáre brezy. Noc je ako líščia nora, čierna a pritesná.
"No o tom všetkom," rukou ukazuje kdesi do neurčita, "o zemetraseniach. A iných katastrofách, čo sa o nich všade píše a hovorí. Predsa..."
O zemetraseniach a iných katastrofách, opakujem si v hlave a myslím na Dušana. Aj na mamu a iné veci, čo sa strácajú a ako prízraky ma budia zo spánku.
Keď sme ešte nechodili do školy, chceli sme si so sestrou postaviť raketoplán, lebo sa z neustálych dažďov neďaleko na Úšuste zosunula pôda. Barbora mala strach, že sa zrútia aj čierne mračná nad nami. Usilovne sme zbierali kolieska, súčiastky čo kadekto postrácal, a ktosi nám to potom vysypal do rozvodnenej stoky pri dome. Kým ja myslím na Dianin stratený raketoplán, ona ťuká do mobilu. V tme sa môžem pokojne vyškierať. Alebo skrývať slzy. Je mi do plaču, lebo Diana sa zveruje Dušanovi. Nervózne ťuká do mobilu (zatiaľ čo ja špičkou topánky ryjem do zeme), snaží sa postáť na jednom mieste. Cigareta stále v ruke, ubúda z nej ako z Mesiaca.
Nebo nad nami je otvorené a čisté, len hory sa rysujú nejasne a celkom zahalený je aj Dušanov dom. Svah, na ktorom býva, sa možno prepadol. Ale kdeže. Nepatrí mne, preto sa predo mnou skryl. A teraz, keď je Diana naspäť doma (prisahala, že kvôli nemu už nikam neodíde), sa na mňa Dušan určite ani nepozrie.
Prešiel sotva týždeň, čo som tu pri ňom naposledy stála, a nerušili nás lampy a ani mesiac. Tesne predtým som si v posteli opakovala - keď zadrnčí telefón, vyjdi von. Lenže ja som chcela ešte onanovať. Ešte som mala ruku medzi stehnami. Zmeravené prsty.
Pod stromom ma potom celú ohmatal, akože sa hnevá, že som to robila bez neho.
"Nemám gumu," povedal, ale ja som ho aj tak ťahala dnu.
"Risknem to." V izbe som mu rýchlo vyzliekla tričko, vnucovala sa, aj keď mi pred očami svietili Barborine modré vlasy. Nedala sa odohnať tvár podobná mojej. Šťastná, prešťastná.
Úd mal už celkom tvrdý, keď som si naň chcela sadnúť.
"Radšej mi vyhoň," meravo na mňa pozrel. Vzdialenosť medzi nami ma strašne znepokojovala. Nikdy nie je ani nežný, ale ani krutý. Jeho sexuálne túhy pripomínajú nudné a predvídateľné autostrády.
Zdá sa mi, že som ho silno potiahla za vlasy. "Strč mi ho do zadku," povedala som a napadli mi aj iné veci, pri ktorých si Dušan iba nervózne hrýzol do pier, až mu napokon klesli oba kútiky, a klesli mu aj iné veci a ja som ho musela ešte raz, naozaj posledný raz potiahnuť za penis, poštekliť, a bolo to smiešne a tragické.
"Pojeb si." Chcel ma udrieť rukou do tváre, naozaj ma chcel udrieť, ale ja som cúvla, vrazila hlavou o skriňu. A zo skrine ston, aký dokáže zo seba vydať iba obyčajný, rozheganý nábytok. Lebo pri katastrofách viac než ľudia stonajú neživé bielizníky a žalúzie i poháre z krehkého skla.
"Ty si pojeb!" kričala som i ja.
Sestra sa znova roztrasie, na niečo s prižmúrenými očami pozerá. "Tam ide Duško," ukazuje, "vidíš ho?" Vidím niečo vychádzať z tmy ako nejasný obraz z echa.
Dušan k nám ide opatrne. Nevie nás rozoznať a na okamih predsa zavadí rukou o moju ruku, stiahne sa, pozdraví (sotva ho rozumieť) a objíme Dianu. Z blízka vidím, že má na tvári niekoľkodňové strnisko. Naozaj netuším, čo je na ňom také krásne. Nevie sa usmievať. Všetko ho znechucuje. Len autá zbožňuje. O tých by som sa s ním mohla rozprávať až do omdletia. Keby som autám rozumela. Sľúbil Diane, že jej nejaké zoženie: "Niečo, čo sa hodí k tvojej náture." Ťukol si vtedy ukazovákom do čelo.
A mne zas povedal, raz, keď sa nemohla nikam ísť, lebo som si vytkla členok: "Nerob formu ...a netvár sa tajomne a nepreniknuteľne ako flyš."Skoro som umrela! Čo už len on vie o nejakom flyši. Podobné hlúposti občas vychrlí človeku rovno do tváre.
Diana ho bozkáva tak vrúcne, akoby ho už nikdy bozkávať nemala. V tme sa nemusí hanbiť. V tme ale počuť všetko zreteľnejšie. Z hrude jej pritom vychádza tichý šelest, akoby sa s ňou chcel niekto zúfalo spojiť cez vysielačku. "Nepôjdeš dnu? Čo ak to príde znova," prosí.
Dušan ju ťahá preč: "Veď budem s tebou, neboj."
"Neostaneme radšej všetci spolu?" Sestra sa ku mne znova tisne, nevie sa rozhodnúť.
"Len choďte," poviem a ľahostajne mávnem rukou. Zdá sa mi, že ešte stále váha, lenže v tme na ňu dobre nevidím. A keď sa napokon rozhodne odísť, trochu sa mi uľaví. Iba Dušanovi nikdy neodpustím, že ju ťahá nasilu.
"Neboj. To bolo iba malé zemetrasenie. V takomto zapadákove sa predsa nič zlé nemôže stať," ešte na ňu volám. Kým v domoch opäť hasnú svetlá.
Napokon, všetko je to možno za trest, myslím si, a najlepšie by bolo, keby som sa od tej hanby prepadla; alebo si aspoň otrieskam hlavu o stenu. To som robievala v detstve, keď si ma nikto nevšímal.
Z diaľky stále počujem Dianin hlas. Vracia sa ku mne ako raketoplán do vesmíru. Tak predsa ma tu nenechá samú! Čo nás je po Dušanovi.
Lenže to iba komusi telefonuje, neďaleko pri kaplnke, s otcom najskôr, potom musí zavolať každému, kto je jej aspoň trochu blízky. Hodinová ručička nestojí ešte ani na dvojke. Ešte je skoro kdekomu vyzváňať, budiť ľudí z hlbokého spánku, aj keď ste opustení a nikoho to netrápi, ako v tom filme, v ktorom je Sam Rockwell ďaleko na Mesiaci, a všetko premlčané.
A také ticho, aké dokáže ostať iba po zemetrasení.
10 názorů
Souhlasila bys se zařazením do soutěže Povídka měsíce? (bližší informace jsou pod odkazem)
Pro mě hodně dobré. Zajímavý vyjadřovací jazyk, místy až metaforický, uvěřitelná psychologie postav. Text má pro mě velkou naléhavost, působivou atmosféru. Umím si představit, že bych takových povídek se zájmem přečetla celou sbírku.
Jak chceš, je to tvoje dílo. Ale ono to funguje i bez nich a Shakespeare se bez nich taky obešel.
Ani teď ani na budúce nechci nic, jen říkám svůj názor.