Frontové kupé

Po preskúmaní spolucestujúcich na trase z Košíc do Humenného som sa sústredil na perón vlakovej stanice za oknom. Na ľudí na peróne. Na ženy. Dnes to žiadna sláva nebola.

"Je tu voľné?“

Odkývla mi dáma s knižkou od Márqueza. Prešmykol som sa k oknu, na policu vyložil cestovnú tašku a vak s notebookom a rozkysol sa oproti mužovi v dlhom roláku so šiltovkou na hlave. V lone mal položenú igelitovú tašku. Vonku bolo asi 100 stupňov. Celý chrbát spotený. Chlapíkovi v pletenom roláku peklo zrejme nevadilo. Okrem nás sedela v kupé babka s vnúčikom. Dieťaťu ukazovala, ako má napísať číslicu tri.

„Čo toto je?! No, no, no! Tak, ešte raz.“

Po preskúmaní spolucestujúcich na trase z Košíc do Humenného som sa sústredil na perón vlakovej stanice za oknom. Na ľudí na peróne. Na ženy. Dnes to žiadna sláva nebola.

Tesne pred odchodom sa dvere nášho kupé odsunuli. Vstúpil vysoký mladík so psom na vôdzke. Posadil sa medzi dámu s knihou a mňa. Zviera sa poslušne usalašilo k jeho nohám, vyplazovalo jazyk na prítomných.

„Kde má ten pes náhubok?“ babka.

Mladík si zložil vak a namiesto odpovede pohladil čistokrvníka.

„Ak nemá náhubok, vystúpte. Inak hneď zavolám revízora, aby vás vyhodil.“

„Nech sa páči.“

Babka vydupkala z kupé, na chodbe sa predierala spleťou tiel. Vnúčik odložil zošit, v ktorom si precvičoval číslice a pohladkal psíka. Vlčiakovi sa dotyky páčili.

„Ako sa volá?“

„Sheron.“

Pred dverami sa objavila babička. Mala problém s ich odsunutím, ale pomohol revízor.

„Tak poďme, kamarát,“ povedal uniformovaný mladíkovi. „Na chodbu s tým psom.“

„Má lístok.“

„Ale nie náhubok,“ nedal sa revízor.

Vlčiakov pán poslúchol. Vzal si vak a postavil sa pred dvere kupé. Pes zízal na vnúčika.

„Kde sme skončili?“ babka (víťazoslávne). „Á, už si spomínam, pri desiatke.“

„Mne sa už nechce,“ zaprotestoval chlapec.

„Ešte chvíľu,“ odpovedala tónom, proti ktorému sa nedalo nič namietnuť. „Číslo desať.“

Tesne pred odchodom bolo unáhleným tvrdením. Dvadsať minút sme čakali na IC z Blavy. Našťastie sa nejaká dobrá duša zľutovala a vo vlaku zapla klímu.

Dáme vibroval mobil: „Ahoj, budeme meškať. Až teraz sme sa pohli... Nemôžeš prísť? To mám ísť akože pešo..? Nie, nebudem si volať žiaden taxík. Dohodli sme sa, že prídeš... Mňa to nezaujíma, mňa to vôbec nezaujíma... Vieš čo...“ zložila, ticho zanadávala.

Babka a vnúčik medzitým prešli na čítanie. Chlapec ťažko rozlúštil titulok Korzára.

„Nie, to je A. Na-pa-dla ho. Teraz ty sám.“

Muž v golieri mal hlavu opretú o sklo, kývala sa mu v rytme trasy. Taška stále v lone. Nejavil záujem o nič, čo sa vôkol neho dialo.

Najmladší člen našej kupé posádky onedlho zaspal. Babka si ho privinula k sebe a pobozkala na zlaté vlasy.

„Nemali by ste ho tak trápiť,“ ozvala sa čitateľka.

„Trápiť? Ako to myslíte?“ nerozumela babka.

„Čítať a počítať ho naučia v škole. Zbytočne ho tým zaťažujete.“

„Vy ste učiteľka?“

„Bola som.“

„I ja som bola. Šla som do dôchodku pred piatimi rokmi. To, čo ho naučím, preňho bude výhodou pred spolužiakmi. Prečo už neučíte?“

„Kvôli deťom, nezvládala som ich.“

„Nezvládate asi ani seba, keď mi hovoríte, ako mám pripravovať svojho vnuka.“

„Čítaním Korzára ho na školu nepripravíte.“

„Čo to vlastne čítate vy?“

Dáma ukázala knihu: „Ako učiteľka by ste ho mali poznať.“

„Učila som matematiku. Načo je komu literatúra?“

Starkino tvrdenie ma nenechalo chladným: „Literatúra predsa hýbe svetom. Na počiatku je vždy slovo. To nemôže nik poprieť.“

„Pýtal sa vás niekto na názor?“ babka.

„Nie, nie. Má pravdu,“ dáma. „Knihy nás sprevádzajú celým životom. Či už si to priznáme alebo nie. Literatúra je stále rovnaká, iní sú iba autori.“

„Kto dnes, prosím vás, ešte navštívi knižnicu?“ babka.

„Navštevuje ju predsa každý. Aspoň raz...“

„Nie je to tak,“ skočil som do reči dáme. „Minule som si šiel vypožičať knihy. Nápis ‚Ticho' v mestskej knižnici je ako výkrik do tmy. Akoby ste rybám v akváriu vraveli: ‚Prosím, tíško‘. Knihy takmer nikomu nechýbajú.“

„Tak vidíte, mám pravdu,“ babka s úsmevom. „A čo čítate vy, mladý muž?“

„Mojou obľúbenou knihou je Jana Eyrová.“

„O tej som už asi počula.“

„Dúfam, že ju nebude musieť čítať váš vnuk,“ utrúsila dáma.

„Prosím? Vraveli ste niečo?“

„Ale nie. Nič.“

„Zdá sa mi, že ste akási arogantná.“

„Čo ste povedali?“

„Nehnevajte sa. Mrzí ma, že vás neprídu počkať na stanicu, zato ešte nemusíte byť taká odporná.“

„Zopakujte to.“

Slovná výmena sa zvrhla do krčmových sfér, pričom obe ženy brali ohľad na spiaceho vnuka, ktorého nechceli zobudiť. Tak sa ich potýčka niesla v duchu syčania a šepkania, akoby sa medzi sebou hašterili hady. Sykot vytrhol zo zamyslenia i nášho nemého prísediaceho. Pes za dverami si veľkými okáľmi prehliadal raz jednu, raz druhú paničku.

„Tak dosť. Ticho,“ zavelil muž v golieri, nahol sa dopredu a z igelitovej tašky, ktorú si doteraz pevne držal v lone, sa na zem skotúľal granát.

Zaistená munícia dopadla na podlahu, odrazila sa od stredného kresla a zastala pred spiacim vnúčikom. Kývala sa zo strany na stranu v pravidelnom tlkote vlaku na koľajniciach. Vyzerala ako kameň. Ak by bol náš príbeh americkým filmom, hlavný hrdina by sa pokúsil zneškodniť muža v golieri, chytil by výbušninu, a potom si vyslúžil bozk od svojej milej. Ale ani jeden z nás sa ako herec necítil. Mĺkvy chlap zodvihol granát. Nik sa nepokúsil omráčiť ho, zneškodniť či udrieť, keď sa skláňal k podlahe. Munícia bola znova v jeho moci a on sa obzrel po spolucestujúcich.

Mladšia dáma vyzerala, akoby mala do troch minút dostať infarkt. Staršia zase do troch sekúnd. Aj keď bolo v celom kupé príjemne chladno, po chrbte mi stekal pot. Do jedného sme prestali dýchať. Naše zmysly opantalo prekvapenie, ktoré nám muž nechtiac pripravil. Pes za dverami vyplazoval jazyk, jeho pán sa nanešťastie díval iným smerom. Celý incident si nik iný nevšimol. Aj keď bolo zviera rovnakej rasy ako komisár Rex, pochyboval som, že má super schopnosti a že nás dokáže zázračne zachrániť.

Granát zmizol v igelitke. Chvíľu som zvažoval, či muž nie je vojak. Či náhodou nepreváža muníciu do kasární, tam ju odovzdá, podpíše protokol a odíde domov. Prezradil ho však pohľad. Chlapove oči boli jedno veľké sklamanie. Zahľadeli ste sa do nich a mali ste pocit, že ste na hlbšom dne, než je Titanic.

Babička si vnuka pritúlila silnejšie. Dieťa zabľabotalo zo sna. Mladšia dáma si Márquezov román tisla na hruď. Po líci jej stiekla slza. Vlak zrazu zatrúbil a všetci do jedného sme sa preľakli. Dokonca aj muž. Z babky vyšiel slabý vzlyk. Nevyzerala dobre.

Za iných okolností by sme teraz boli mŕtvi, myslel som si. Slovo mŕtvi ma vydesilo. Nič desivejšie som dosiaľ necítil, hoci som ho slýchal denno-denne. Z novín, televízie, filmov, internetu. Bolo súčasťou života, ale nechcel som, aby zasiahlo ten môj.

Zrazu sa muž nadýchol a hovoril:

„Rád by som vlak vyhodil do vzduchu, pretože...“

Keď svoj dvadsaťminútový monológ dokončil, uznal som, že mu nie je čo vyčítať, ak chce vlak vyhodiť do povetria. Osoba, ktorá bola príčinou mužových bolestí a strát, sedela vo vedľajšom kupé. Práve sme zastali na stanici, kde nám vymieňali elektrický rušeň za dieselový. Húfy ľudí vystupovali a prechádzali popri našom kupé, no viac sa sústredili na psa. Nevšímali si nás. Báli sme sa zakričať.

„Ale,“ pokračoval muž so zbraňou. „Teraz by som bol radšej, keby ste moje omyly neopakovali a aby ste dostali šancu. Je to zvláštna náhoda, keď sa na to človek pozrie. Svoj pôvodný čin som si rozmyslel už v strede cesty. Nechcel som nikomu ublížiť. Nie nevinným. Bol som zmierený s tým, že prídem domov, odložím granát a na všetko zabudnem. Asi sa z tej tašky musel dostať. Teraz je to ale na vás. Zabudnite na to, čo som hovoril. Práve som vám daroval to najvzácnejšie, čo človek má. Zbohom.“

Vstal aj s igelitkou, odsunul dvere kupé, pes ho oňuchal, zmizol v uličke. Kráčal po peróne a strácal sa v dave. Žiaden výbuch, žiaden krik. I my sme boli pokojní. Viac než pokojní. Žilami mi prúdil život. Uvedomoval som si, že žijem, a to bolo krásne. Dýchal som a klipkal očami, akoby to boli najúžasnejšie veci, aké nám svet dáva. Žil som a žil som na plné obrátky. Moje kolegyne mali popolavé tváre, do ktorých sa pomaly vracala vybičovaná krv. Pootvorené ústa si vychutnávali prúdenie vzduchu. Bolo by normálne, keby sme sa naraz rozosmiali a šli spolu na pivo. Ako starí kamoši, čo si v živote preskákali mnohé.

Len čo sme sa zase pohli, vnúčik sa zobudil:

„Prepáč, babi. Bol som unavený, ale už môžeme pokračovať.“

„Poď sem,“ babka si ho privinula na hruď, bozkávala ho a plakala.

„Čo je, babi, čo je?“ preľakol sa chlapec.

„Ale nič, učiť sa už nebudeme.“

Posadila si ho vedľa seba, odchýlila dvere kupé a povedala mladíkovi, aby vošiel aj so psom dnu.

„Nemá náhubok.“

„Poďte.“

Vnuk sa hneď venoval vlčiakovi. Mladík sa uvelebil do kresla a zazeral na mňa, na dámu i na babku. Asi sme vyzerali, akoby nás navštívila zubatá. Sledovali sme svet za oknom. V tichosti. Každý sám pre seba.

Uplynulo niekoľko minút, kým vlak zastal v mojom rodnom meste – v Strážskom. Vzal som si veci ako vo sne. Babke i dáme som podal ruku.

„Dovidenia,“ povedal som, odvtedy sme sa nestretli.

Na chodbe vlaku postávali nervózni cestujúci. Neušlo sa im miesto na sedenie. Vyhrážali sa sťažnosťami. Vlak mal už asi hodinové meškanie, no mne sa zdalo, že som domov prišiel prvý raz celkom načas.

Na stanici ma čakala mama. Zliezol som po schodoch z vlaku. Zhlboka som sa nadýchol. Mal som dojem, že som sa po rokoch vrátil z bojového frontu. Bez zranení, bez škrabancov. Šťastnejší som už ani nemohol byť. Zbadal som mamu. Než stihla niečo povedať, vystískal som ju a podobne, ako babke pred chvíľou, i mne vytryskli slzy.

---