Na dvore

 

 

Na dvore sme mali dva sudy. To preto, lebo som sa nezmohol urobiť rínu a vyviesť tak

vodu na ulicu. Voda zo starej ríny tiekla do plechového dvestolitrového suda. Keď prša

lo behali sme s dáždnikom a prelievali kýblom vodu do druhého suda, ktorý stál hneď

vedľa plechového suda. Tento druhý sud bol oveĺa vyžší a zmestilo sa doňho aj viac 

vody. Keď začala voda v plechovom sude stúpať behali sme raz moja žena a raz ja

a prelievali sme vodu s plechového suda do vysokého umelého, lebo keby začala vo

da pretekať z plechového suda, tiekla by pod dom a to sme nemohli dopustiť lebo roh

baráku sa začal trhať a hrozilo, že by sa mohol zvaliť. Stávalo sa, že som zabudol na 

pretekajúci sud a keď žena prišla a zbadala tú spúšť takmer ma zabila. No nezabila by

ma ale počúvať ju celý deň, že nič nerobím, to nie je žiadna sláva. Keď poviem, že ma

stále buzeruje povie:"Pozri ako sa správaš."

    Dnes moja žena kosila dvor a syn jej pomáhal. Prenášal stoličky, umelý stol na dvore

a hadicu prekladal, aby mohla pokosiť. Poto, keď sa zaplnil zásobník na rávu išiel ho vy

sypať do popolnice. Žena si jeho pomoc pochvalovala. "Ja si veľmi s ním rozumiem, nie

je ako ty, čo stále pičuješ." To bola pravda vybíjam sa na nej lebo sa nezabávam. Sám si

neviem vytvoriť zábavu a ani ona ma nezabáva. Keby ma zabávala asi by som sa nemu

sel premáhať byť láskavý. Vždy som si myslel, že frajeri, ktorí vedia zabávať seba a svo

je ženy netúžia, aby ich ženy zabávali svojou príťažlivosťou. Kedysi som sa vybíjal na nej

ja  ateraz to robí ona. Ona tej buzerácii vraví pravda, ale je to čisto hľadanie chýb, chybičiek

a za tie chybičky kebyže povie prísne, ale ona reve ako zmyslov zbavená. 

    "Kde je ten lunochod?"vtipkovala na účet syna moja žena a on jej to vracal tým, že tiež

rovnako vravel, keď prišla z obchodu, z práce, alebo keď varila a upratovala jej vravel:"Kde

je ten lunochod. Ona ho ťukla, hodila po ňom jahodu a on jej to vrátil. Nezniesol, keď by

jej to nevrátil. Donedávna bol bezcitný, lebo som s ním nekomunikoval, nudil som sa a stá

vala sa z neho zrúda, ktorá si robila na všetko nárok. Všetko bolo jeho. Nič neposlúchol,

lebo som mu neprikazoval a nezakazoval. Keď som sa trochu snažil ju poslúchol, ale keď

som naňho začal kašlať začal odmietať posluch aj mojej žene. Bol drzí, keď trvala na prí

kaze, lebo ja som na ničom nikdy netrval, lebo keď som trval aj tak neposlúchol, lebo som

prikazoval raz za čas a neposielal som ho robiť. Milujem svoju ženu, keď som chorý na pos

tely. Vtedy všetko ide okolo mňa a neprekáža mi vtedy, keď na niečom trvá, lebo to nie je 

moj problém. Som chorý, nenudím sa.

    "Hodím ťa do toho veľkého vysokého suda,"povedal syn svojej mame. Žartoval. Smial sa.

    "To je vysoký sud, tam keby som spadla, tak nemám šancu. Dostáva ho príkazami do života.

Ona žije rada, bez nej upadá. Syn vyšiel z latríny a žena mu povedala:"Ideš zo svojho domu?"

    Syn podišiel k sudu a zaprel sa oboma rukami do okrajov sudu a vzpieral svoje telo. Vtom

sa prevážil a vkĺzol po hlave do suda. Zbadali sme to obaja naraz. Hádzal sa v sude, ale sud

bol hlboký a priúzky aby sa mohol v Nom pretočiť. Metal sa, najskor sa dotýkal krajov suda

a snažil sa zapieraním do bokov sudu dostať sa zo suda. Bol to okamih a toto všetko som zba

dal. Priskočil som k sudu, ale ma odstrčila a začala hysterčiť. Neverila mi, lebo ma nikdy nevi

dela šikovného. začala ho vyťahovať sama, ale sa jej to nedarilo. Priskočil som, že jej pomo

žem, ale zase ma odstrčila vrieskajúc. Teraz ma už nahnevala, sotil som ju a zaletela do trávy.

Nevšímal som si ju a prevalil sud na zem. Sila vody vyvrhla syna na zem. Nadýchol sa." Žije,"

potešil som sa hrozne. Asi zadržiaval dych. Prišiel som k žene. Ešte stále ležala v tráve. Sklo

nil som sa k nej. nedýchala. Vedľa hlavy som zbadal kameň červený od krvi.

---