VO VYMYSLENOM MESTE

VO VYMYSLENOM MESTE

 

Spokojne som tam sedel, nechal sa oblievať slabnúcimi letnými lúčmi. Okolo sa pomalým tempom vláčili húfy turistov, no aj tak to vyzeralo, že každý jeden z nich sa kamsi náhli, uteká. Je to zvláštny pocit – na chvíľu zastaviť, vybočiť z prúdu a nechať ho okolo seba preletieť. No dostatočne ma napĺňal. Pocit, že som konečne zastal a vnímal. Nie ako to smetisko, ktoré sa okolo donekonečna bezmyšlienkovito rútilo len preto, aby sa rútilo a išlo. Bol som úprimne rád, že tam sedím. Že počas neskorého popoludnia prijímam energiu od slnka v podobe tepla. Skoro by sa ani nedalo vydržať nebyť občasných letmých výdychov vetra prinášajúcich so sebou hutnú atmosféru spomienok, ktoré toto mesto zažilo. Všetok hluk a rôzne iné zvuky s rušivými šumami prosto ustali a razom sa zdali byť strašne vzdialené. Džavotajúci dav a trúbenie áut potlačil zvuk valiacej sa vody. Vždy mi pripadalo, že si pomýlila smer a svojím korytom tečie naopak, hore prúdom. Skláňalo sa nad ňou niekoľko rúk, ktoré sa naťahovali, aby prepojili dva brehy. A nad nimi čnel hotový poklad, ktorý celej scenérii dominoval.  Spokojne som tam sedel, na celkom vymyslenom mieste, v úplne vymyslenom meste. Ale nič by nebolo skutočné, keby nebolo jej.

„Tak, čo si dáte?“ vytrhol ma z myšlienok usmievavý čašník.

„Eeeh...“ ostal som zrazu zaskočený.

„Ja si dám slepačí vývar, popýtam vás,“  ozvala sa a dala mi tak trochu času, aby som si niečo narýchlo vybral.

„Môžem vám ponúknuť dnešnú--„ nedokončil svoj návrh čašník, lebo som ho nezdvorilo prerušil: „Poprosím vás br-- pardon, teda-- dám si bravčový rezeň.“

„Dobre, bravčový rezeň,“  diktuje si sám pre seba do zápisníku. „Čo vám môžem priniesť na pitie?“

„Dve pivá, desiatky, vás poprosím.“

Spoznali sme sa len včera, ale mal som pocit, že ju dôverne poznám. My dvaja sme sa proste museli nájsť. Ako keby mi spadla z neba priamo pred nos. Cítil som sa pri nej skvele, niečo také som ešte nikdy predtým nezažil. V duchu som rozmýšľal, ako by som ten pocit opísal a pomenoval, ale nešlo to. Také niečo sa dá len zažiť. Nedá sa o ňom napísať kniha, nieto ešte natočiť film, ako sa mnohí pokúšajú. Pochopíte to, keď pred vami bude sedieť tak, ako sedela ona predo mnou. Určite to nebola „desiatka“, ten typ ženy na stupnici od jednej do desať. Ale v mojich očiach jej tá stupnica jednoducho nestačila. Tak ako by určite nestačil ani akýkoľvek tlakomer, keby mal počítať moju tepovú frekvenciu v moment, kedy som sa na ňu zahľadel. Bola to najkrajšia žena, akú som kedy stretol.

„Čo si taký?“

„Čo? Aký?“

„Neviem. Keď si tak potichu.“

„Neviem. Rozhliadam sa. Rozmýšľam nad tým, ako mi je s tebou fajn.“

„Aj mne je s tebou fajn.“

Stôl medzi nami prekrížili ruky, ktoré sa spojili. Navzájom sme sa na seba zahľadeli. Bola krásna. Keby som bol Kopernik, povedal by som, že je pre mňa Polárkou, najžiarivejšou hviezdou na oblohe. Alebo že keď som ju spoznal, prišiel som na to, že Zem je guľatá. A že keby som ju náhodou zrazu stratil, v svete okolo mňa by niečo chýbalo. A malo by to fatálne následky.  Stačil jeden pohľad na ňu a chcel som viac a viac. Nešlo o to, ako vyzerala. Bolo v tom niečo viac. Čosi, čo so seba vyžarovala a pôsobilo to na mňa ako droga. Usmievavé charizmatické dievča. Nesmierne inteligentná, elegantne a zároveň hravo pôsobiaca žena. Očarujúco priama a úprimná, na nič sa nehrajúca, no pritom vážiaca si samú seba. Stelesnená krása.

„Ešte furt rozmýšľaš?“

„Nikdy neprestanem.“

„Heh, bože...“

„Čo ideme robiť večer? Pôjdeme sa niekam prejsť, sadneme si niekde?“

„Neviem, uvidíme.“

...

Moju pozornosť upútal blížiaci sa čašník nesúci naše pokrmy: „Táák, nech sa páči. Prajem dobrú chuť.“

„Ďakujeme.“

Obaja sme sa mlčky pustili do jedenia. Nechápal som, čo sa to deje. Celý deň sme sa o niečom neprestajne bavili. Teraz sme tam potichu sedeli, pomaly si nemali čo povedať. Nie že by ma to nejako výrazne trápilo. Tie chvíle som si aj tak užíval. Akurát som na to nebol zvyknutý.

„Počuj, ty si sa nikdy nezamýšľala nad tou riekou? Lebo mne pripadá, že tečie hore prúdom. Nie?“ s vtipným podtónom som nadhodil.

„Však! Ja som si myslela, že to sa zdá len mne. Haha.“

...

„Ospravedlň ma, musím si odskočiť. To robí to pivo,“ znenazdajky na mňa doľahla potreba.

Trochu urýchlene som vstúpil dovnútra podniku a aj s malou asistenciou čašníčky som dorazil do svojej, pre tento moment vysnívanej, destinácie.  Nezaváhal som ani na sekundu a vypustil som sa tam ako cisterna. Uf.

 Keď som už vychádzal, z ničoho nič sa na mňa však dovalila predzvesť katastrofy. Netrvalo dlho a chtiac-nechtiac, musel som sa skloniť pred trónom. Ako keď sa kontajner vysýpa do smetiarskeho auta. Týmito slovami by som ten obrázok popísal. Nebolo to príjemné. Ešte dobre, že som ten rezeň poriadne prežul. Ááh. Ako asi budem teraz pred ňou vyzerať? Musel som sa chvíľu dávať dokopy. Nesmelo som potom vyšiel a mal som pocit, že sa na mňa každý pozerá. Začal som rozmýšľať nad tým, čo jej poviem, prečo som sa zdržal. Nedalo sa mi dobre cikať?

„Do riti, kde je náš stôl?“ pomyslel som si, obzerajúc sa pritom dookola terasy. Chvíľu mi trvalo, kým mi to došlo.

NIE. ONA TU NIE JE. KDE JE? ODIŠLA? POMOC!

„Pomoc!!“ zbľačal som na čašníka: „Nevideli ste, kam išla??“

„Prosím vás, pane, upokojte sa. Odišla týmto smerom," pohľadom ukázal, že jej kroky smerovali do metra.

„Tu máte,“ zaplatil som mu za jedlo a besne som sa rozbehol za ňou.

NIE. TO NEMôŽE BYŤ PRAVDA! TOTO SA NESMIE STAŤ!

Bežal som ako zmyslov zbavený, tunelové videnie sa naplno zameralo na ňu a mozog odsunul všetky ostatné podnety z vonka na vedľajšiu koľaj. Na koľaji som sa ocitol aj ja, keď som skrížil cestu električke, len-tak-tak ma netrafila. Bežal som o život. Ona zmizla pod povrchom, no to ma nezastavilo. Bežal som ďalej. Bežal som za láskou. Bežal som, aby som prežil. Náhlil som sa za ňou, aby som ju znovu uvidel, aby som ju miloval a prežil s ňou svoj život. Troma skokmi som zdolal schodisko smerujúce pod zem. A ostal som stáť sám na opustenom nástupišti. Ostala mi spomienka. A tá mizne. Ako dvojica zadných svetiel vlaku v tme.

 

Neostalo mi nič iné, len si pozrieť cestovný poriadok.

Nech viem, koľko času života mi ostáva.

---