1707 - Vítězná próza červenec 2017

.

                                   

            PANENKA

 

 

      Posledná krčma v Mikulove. Počkal si na ňu, lebo medzi Rakušákmi by mu nechutilo. Taká pekná, ako v dávnych časoch, hranatá a hliníková. Aj výčap hranatý, len krčmárky bacuľaté.

„Co to bude, mladý pane?“

„Guláš a pivo.“

„Pivo jaký?“

„Svijany.“

Nepýtali sa, koľko knedlí a či ho chce s oblohou alebo na striebornej tácke. Prosto guláš a pivo a basta! Tak to má byť. Ponáhľa predsa na čunder, nie je tu na to, aby zabil jalový úradnícky čas.

      Keď ho dojedol a zalizoval sa až za uši, všimol si nápis nad výčapom: „Jestliže vám u nás nechutnalo, polibte si prdel!“ To boli najkrajšie slová za posledných dvadsať pokryteckých rokov. Mal chuť pobozkať ich bacuľaté líčka. Vy moje milenky – tak ich v duchu nazval, tie ritnaté hospodské.

„Strašne mi chutilo! Až je mi ľúto,“ povedal.

„A máte chuť něco políbit...“

Priznal sa, že áno. Úplne sa roztiekol ako nanuk na slnku.

„Tak tady máte.“

      Paninka mu podala bábiku. Nie príliš peknú, a určite nie novú. Emil ju pobozkal na handrené čelo.

„Vemte si ji. Bude vás chránit.“

„Pred čím?“ spýtal sa rýchlo, lebo už odnášala tanier.

„Před zlým světem.“

      Tak to áno. Presne to potrebuje. Schoval ju do ruksaku a odpochodoval. Ulica končila, začínali Pálavské vrchy.

      Do večera bol na ich konci. Nie príliš unavený, skôr sa iba motkal a obdivoval, chcel nocovať na tom poslednom kopci. Kde je to zakázané, áno, lebo toho povoleného je žalostne málo. Chcel nocovať tam, kde určite nikto nebude.

      Pri svite mesiaca sa mu nechcelo ísť spať. Krajina rozprávková, spola holá, len jalovce postávali ako vojaci v poli. Už jedol, už pil a s hlavou do neba si trocha zabásnil.

„Sviť, měsíčku, sviť, ať mi šije niť.“

      Oprel sa o neho tieň. Akýže tieň tu môže byť, keď je sám? To bábika prišla a mesiaca svit zatienila.

„Spíš, Emilku, spíš?“

Strhol sa.

      Stála pred ním. Maličká a krásnučká, už ani trocha nie handrená, ale živá. Panenka v ružových šatkách a dlhovláska zlatovlasá.

„Emilku vstaň a pobozkaj ma.“

Tak, ako vtedy. Nuž tak vstal, zdvihol si ju k ústam a pobozkal. Bola fakt živá. Malá človiečka, vysoká asi pol metra.

„A teraz sa dívaj.“

      Položil ju do trávy, z tôní kríkov zaznela hudba. Panenka sa pohla vo vánku. Boli to ladné ťahy bystrej srnky. Baletka. Trocha sa vznášala, každý hrboľ preskočila, aj vyšší od nej, piruetila a vlasy jej viali ďaleko po lúke. Bolo jej plno, hoc bola malá, bola ako hmla nad údolím, ale i celkom hmotná, živá. Tak ju zacítil v dlani, keď k nemu pricupitala.

„Aké to bolo?“

„Och...“

Len vzdychol, také to bolo! Jej štíhle telo sa mu vlnilo v prstoch. Dívala sa očami ako od Picassa.

„Som tvoja.“

„Och, áno.“

Zdvihol si ju k tvári a pobozkal. Mala ústa veľké ako on. Ešte väčšie! Oveľa väčšie. Celkom sa v nich stratil.

      Ráno ju zase zbalil do ruksaku, aby ju nepálilo slnko. A šliapal po hrádzi priehrady Nové Mlýny až do kempu na opačnom konci. A rozmýšľal. Celý čas rozmýšľal, ako to bolo. V nohách cítil celý život, ale hlava sa mu vznášala v oblakoch. Dva životy, a ten nový si niesol v ruksaku. Neveril, že ešte sa niečo stane, už iba dožíval. A teraz: Mal bábiku! Cítil, ako to žieňa vykukuje z ruksaku a utiera mu spotený krk. Ťahá ho za uši a za vlasy, šušká mu do ucha: šu-šu-šúúú! Ani nevníma svoje obľúbené vodné vtáctvo.

      Do kempu prišli za súmraku.

„Jeden stan a jedna bábika.“

„Prosím?“

Vytiahol ju.

Usmiali sa, hoc mali toho za celý deň plné zuby.

„Tak jó. Ta panenka je grátis. Nebudem z vás tahat peníze. Hezký pobyt.“

      Najprv zašli na večeru. Do fajnovej putiky so stolmi rovno pod hviezdami. Posadil ju oproti sebe.

„Čo jedia panenky?“

„To, čo ľudia. Tak napríklad...“ A zobrala menu do dlhých prstov ako dáma. „Bravčová pečeň na rošte. Pečené zemiaky, tatárka a obloha.“

„Aj pivo?“ spýtal sa.

Položila si hlavu na plece.

„Jedno.“

„Ty vypiješ celé pivo?“

Vyskočila na stôl. Vzala mu hlavu a uprela oči.

„Vypijem. Teba celého, až do dna!“

Pritisla si ho na prsia. Fajnovo voňala – telom a potom.

      Keď sa najedli, postavili stan. Pomáhala mu. Ešte nikdy ho nestaval s niekým. Bolo to zvláštne mať pomocníčku. Vošli dnu a trocha sa tam mrvili. Pišťali sa hihňali sa, hlavne ona. Normálne sa klbčili. On omladol a ona zdospelila. Kopala nohami, tĺkla ho po tvári, štípala a hrýzla. Potom mu znehybnela na hrudi.

      Hladil ju po vláskoch. A spomínal. Nie, ešte nikdy to nezažil. Vážne nie, ani keď bol ženatý. Potom, keď už nebol, zastali mu hodiny. Prestal vnímať čas. Prestal vnímať život.

„Poď, zaplávame si,“ pošepol jej.

Asi spala, lebo sa strhla.

„Nemám plavky.“

Urobila kukuč a vybuchla. Smiala sa ako pojašená, ako kus živého striebra, ako ryba s kráľovskou korunou. Ako pani vôd, len na suchu.

„Tak budeš bez plaviek.“

„Ale aj ty!“ zavelila prísne a zaútočila mu na kraťasy. Nešli strhnúť, boli zapnuté.

„Tak dobre.“

      Na pláži spustili šatstvo na holú úbohú zem. Je to pocit oslobodenia. Až teraz sme ozajstní, máme legálne telo, takíto sme! Nuda pláž je miesto, kde vznikol Adam a Eva. Emil a panenka.

      Položila ružové šatôčky na jeho zvršky. Podala mu ruku. Spolu vošli do vody plnej hviezd. A keď vyšiel starec mesiac, boli už ďaleko od brehu. Tam ho objala a on pocítil jej dlhé nohy medzi svojimi. Jej prsia na svojej hrudi, jej vlasy na krku i všade. Ucítil jej lono, ako ho objalo a vtiahlo do seba. Bola tak veľká ako on, bol tak malý ako ona. Klesli na dno.

      A tam, v objatí, díval sa na vzdialenú hladinu, ako sa tam hojká mesiac vo večnom tanci. Vlní sa a mihá, do očí ho pichá, ale zrazu slabne, hasne. Lúči sa s ním, dohára. A potom, potom už len hviezdna obloha a tma. Potom už len tma. Bez hviezd.

 

---