Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Nemáte účet? Založte si!
Zapomenuté heslo

Osudová zámena- 58.-59-60-61-62-63-64-65-66-67-68 kapitola
datum / id22.08.2018 / 490072Vytisknout |
autorVečný snílek
kategoriePróza na pokračování
témaRomantické
zobrazeno455x
počet tipů1
v oblíbených0x
zařazeno do klubůDílo není v žádném klubu.
Osudová zámena- 58.-59-60-61-62-63-64-65-66-67-68 kapitola

                                                          Päťdesiata ôsma kapitola. 

 

   Robert sedel na pohovke a pokúšal sa upokojiť zoologickú záhradu. Až po dohovore Moniky dogy prestali vrčať a pokojne si ľahli k jej nohám. Ale siamská mačka aj naďalej na neho pozerala zlými očami. 

,,Pripadám si ako rytier medzi levmi." 

     Ja opäť žijem, pomyslela si, opitá šťastím, konečne zasa žijem. 

Zapálil si cigaretu. ,,Zavolala si mi do Nitry, len preto, aby si sa dozvedela, či som vedel o tom, že si ochrnutá?" 

   Bola príliš šťastná, než, aby si všimla, že začal hovoriť o vážnych veciach. 

,,Viera mi povedala, že si o tom vedel, keď si prišiel za mnou do záhrady." 

,,Nevedel som to." 

,,Možno sa pomýlila. Zrejme ti to povedala až potom." 

    Viera ju oklamala. Ale prečo? Prečo ju naschváľ vedie nesprávnou cestou? Nechávala sestru v nevedomosti. Do konca jej zamlčala aj to, že jej list prišiel na nesprávnu adresu. Pravdepodobne ešte stále čakala na odpoveď od neznámeho. Mohol by prisahať, že Viera kontrolovala aj jej poštu. Zaváhal, či by nemal Monike objasniť skutočnosť, ktorá predchádzala tomu, že sa oni dvaja vlastne zoznámili. Nenabral odvahu, nechcel pokaziť čaro tejto chvíle vážnymi záležitosťami. Nechcel jej brať ilúziu o dokonalej a obetavej sestre. 

,,Mohla by si mi detailne povedať, ako došlo k tvojej nehode?" 

,,Bolo to krátko pred mojimi sedemnástymi narodeninami. Boli sme pozvané k priateľom na oslavu s mnohými ďalšími hosťami. Po obede dostal niekto nápad, aby sme sa povozili na koňoch. Všetci s tým súhlasili." 

   Robert si to dokázal živo predstaviť. Synovia a dcéry z lepších rodín, rozžiarení, neviazaní, plní nadšenia zažiť niečo dobrodružné, odvážne a potom sa to stalo. 

Spadla z koňa. 

,,...musela som stratiť vedomie. Na samotný pád si už vôbec nespomínam. Prebrala som sa na strašnú bolesť. Ležala som na tvrdej zemi a kričala. Nedokázala som sa pohnúť, hýbať rukami, nohami. Videla som ako Viera stojí nado mnou, úplne vystrašená. Znova som omdlela. Moja posledná myšlienka bola, že už sa nikdy nechcem prebudiť, že už tú bolesť ani o okamžik dlhšie neznesiem." 

,,Ak ťa tie spomienky veľmi rozrušujú, Monika...." povedal otrasene. 

,,Nie, nie, nerozrušuje ma to. Musím to konečne zo seba dostať von a niekomu povedať. Som rada, že ma niekto počúva. Niekedy som si myslela, že sa udusím všetkými tými nevyslovenými spomienkami." 

   Prešla si jazykom po suchých perách. ,,Prebrala som sa v nemocnici, bez bolesti. S omámenou hlavou. Videla som všetko rozmazane. Už si na podrobnosti nespomínam. Lekár mi neskôr povedal, že to trvalo dlho, kým šok ustúpil." 

,,Kto bol ten doktor?" 

,,Profesor Engelhardt, náš rodinný priateľ, ktorý dobre poznal môjho otca." 

,,Bol pri tom, keď sa to stalo?" 

,,Nie. Ale hneď ma odviezli na jeho kliniku do Viedne." 

,,Ako dlho si tam ležala?" 

,,Celé mesiace. Mala som zlomenú ruku, nohu a niekoľko rebier. Ležala som na chrbáte. Stále v rovnakej polohe, nemohla som sa vôbec hýbať. Viera ma navštevovala každý deň. Bola mojou jedinou útechou. Neustále mi opakovala, že som mala šťastie a prežila som ten strašný pád. Ona sa o všetko postarala aj o môj prevoz domov." 

,,A ochrnutie?" opýtal sa bez dychu. 

    Nešťastne sa usmiala, potom pokrčila ramenami. ,,Je to asi všade rovnaké. Pár slov, ktoré človek náhodou zachytí, prvé podozrenie. Potom striehneš na každé slovo, čítaš vo výraze ostatných. A odrazu, keď si dáš informácie dohromady, nastane nepokoj. Beznádejný strach. Otázka, ktorú sa nikto neodvažuje zodpovedať visí vo vzduchu. Pri lúčení mi profesor povedal: len odvahu, dieťa, o rok sa spolu poprechádzame v parku." 

    Robert videl, ako sa tými spomienkami mučí. 

,,Doma mi Viera povedala pravdu tak opatrne, ako len to bolo možné. Že nebudem už nikdy chodiť. Už nikdy." 

,,Profesor ťa už potom viac nenavštívil?" 

,,Nie. Ja som nechcela. Nechcela som vidieť už žiadnych doktoroch. Nechcela som, aby mi dávali nádej, ktorá sa nemôže splniť. Stále mi zneli v ušiach slová profesora na rozlúčku, ktoré mu nikdy neprepáčim." 

 

                                              X                 X                X                 X  

 

      Príbeh pokračuje... 

 

                                                         Päťdesiata deviata kapitola. 

 

   Robert ju silno stisol v náručí, cítil ako sa od rozčúlenia trasie. 

,,Pokoj, miláčik," zašepkal. Prechádzal jej rukou po chrbte a upokojoval ju tak, ako sa tíši malé rozrušené dieťa. 

    Pod jeho rukami napätie pominulo. Bože môj, pomyslela si, on je celý môj život. Ak ho stratím, nemám už prečo žiť. 

,,Prepáčte..." Gazdina stála rozpačito vo dverách. ,,Volajú vás k telefónu." 

   V tom si Robert uvedomil, že keď šiel k Monike vypol si mobilný telefón, aby ich nikto nerušil. Vstal, láskyplne pohladil Moniku po vlasoch. Gesto plné nežnosti a dôvery. ,,Hneď sa vrátim," povedal a nasledoval ženu do haly. 

,,Môžete telefonovať aj tu." 

,,Ďakujem." Zodvihol sluchátko a ozval sa. 

,,Hudák. Profesor Engelhardt, lekár, ktorý ošetroval Moniku, zomrel pred rokom a pol." 

,,Ako prosím?" 

,,Muselo sa to stať krátko po tom, čo Moniku prepustili z kliniky. Dnes po obede som objednaný k jeho nástupcovi." 

  Na zlomok sekundy videl zelené oči, planúce hnevom. ,,Neviete náhodou, kde je Viera? Lebo do vily zatiaľ neprišla." 

,,Neviem. Zastavil som sa v práci a nebola tam." 

Robert pozrel na hodiny. ,,Mohli by sme stihnúť ísť do Viedne a večer sa vrátiť späť?" 

,,Pokiaľ vyrazíme teraz hneď, tak áno." 

,,Dobre. Prídem k vám domov." 

    Robert položil sluchátko, ticho stál a bojoval sám so sebou. Keď sa vrátil do zimnej záhrady, videl Moniku, ako sa usmieva má zaklonenú hlavu a zatvorené oči. Niečo  vo vnútri mu našepkávalo, aby ju nenechával samú. 

,,Musíš odísť?" 

,,Dnes večer sa vrátim." Pozrel sa na psy a mačku, ako mierumilovne vedľa seba ležali, a pokúsil sa o žart. 

,,Zdá sa, že si na mňa časom zvyknú." Panebože, keby nebolo len toho vnútorného hlasu! 

   Uvedomil si, že pokiaľ neodíde hneď, neodíde vôbec. Naklonil sa nad ňou dal jej bozk do vlasov a šiel. Naskočil do auta a odišiel, ani raz sa neobzrel a nepozrel do spätného zrkadla. Nemohol, musel sa prinútiť nechať ju tu, hoci tušil, že je to obrovská chyba. Lenže potreboval sa dozvedieť o jej zranení, čo najviac informácii od povolaného človeka. Preto musel riskovať a nechať ju na pár hodín na pospas Viere. 

   Ale i tak celú cestu bojoval s nutkaním vrátiť sa späť. 

 

                           X                      X                         X                        X 

Príbeh pokračuje... 

 

                                                               Šesťdesiata kapitola. 

 

    Šli Robertovým autom. Hudák s obavami pozoroval tachometer. 

,,Večer sme určite zase späť," pokúšal sa primäť Roberta k miernejšiemu tempu. Ale ten nezložil nohu z plynu. 

,,Ste si istý, že Viera Alfrédova má ešte nejaké pracovné povinnosti?" 

,,Videl som jej denný program. Mala tam napísaných niekoľko obchodných stretnutí. Obávate sa niečoho?" 

,,Nezažili ste ju, keď som jej povedal, že sa chcem oženiť s Monikou. V tom momente to nebola ona. Stratila svoju duchaprítomnosť, prestala sa ovládať. Mal som pocit, že stojí pri mne diabol. Na chrbte mi naskočili zimomriavky. A ten pohľad..." 

,,To je pochopiteľné. Vy ste ten posledný, koho by si priala za švagra. Musí počítať s tým, že tú slučku, ktorú má okolo krku, s konečnou platnosťou zatiahnete. Ale i tak by ste mohli ísť trocha pomalšie, ak sa chceme vrátiť živí a zdraví." S pocitom úľavy sledoval, ako ručička na tachometi klesá. 

,,Ako zomrel profesor?" 

,,Dostal infarkt." 

,,Pozná jeho nástupca diagnózu Moniky?" 

,,Áno. Ale telefonicky nebol ochotný bližšie sa k tomu vyjadriť. Než prídeme znova si preštuduje jej chorobopis." 

,,Predstavte ma ako snúbenca Moniky." 

  Robert znova pridal plyn. Posledné kilometre chcel mať, čo najskôr za sebou. 

  Hudák si oddychol, keď v poriadku dorazili do Viedne. 

  Klinika nebohého profesora sa nachádzala na výšine pri lese. Bol odtiaľ nádherný výhľad na mesto a hory. 

,,Nech sa páči, tadiaľto. Vaša návšteva je ohlásená. Doktor Arndt vás prijme." Sestra ich viedla cez dlhú chodbu k pracovni prednostu kliniky. Otvorila dvere a pustila ich dnu. ,,Chvíľku strpenia, pán doktor hneď príde." 

  Tak tu Monika celé mesiace ležala, pomyslel si Robert. Tu trpela, dúfala, tu pochovala svoje sny, túžby, nádeje. Jedným okom sa stále pozeral na hodiny. Keby len nebolo toho nepokoja... 

  Teraz sa ukáže, či je moja domnienka správna, uvažoval Hudák, možno sa skutočne potvrdí, že Viera je diabol v ženskom tele. 

  Nemal som Moniku nechávať samú, inej myšlienky nebol Robert schopný. Nepatril k precitliveným ľuďom, zaťaženým predsudkami. Avšak zelené oči Viery mu neschádzali z mysle. 

   Doktor Arndt, menší muž s pokojnými, umnými očami a jemnými rukami chirurga, vošiel. 

,,Prosím o prepáčenie, že som vás nechal čakať." Pozdravil obidvoch pánov. Tí sa mu predstavili: ,,Pán Hudák. Pán Marton, snúbenec slečny Alfrédovej." 

,,Prosím, ostaňte sedieť." Sám si sadol za písací stôl. ,,Som rád, že ste prišli. Úprimne povedané, čudovali sme sa, že z rodiny sa už skôr niekto neohlásil." 

  Videli, ako vyťahuje chorobopis. Otvoril ho a vytiahol rentgenové snímky, správy. 

 

   Hudák zabudol na čierne myšlienky a Robert na čas. Vnímali už len pokojný hlas doktora Arndta. 

,,Ako sa darí slečne Monike?" 

,,Dobre." 

   Doktor Arndt sa oprel v kresle. ,,Dobre je široký pojem." 

,,Myslím tým, že sa zmierila so svojim osudom, pokiaľ sa človek tak mladý, s tým môže zmieriť." 

   Doktor sa pozrel na Roberta. ,,Áno, prosím, rozprávajte ďalej." 

,,Zaoberá sa zvieratami. Je stále zatvorená v dome, nikam nechodí. Číta, počúva hudbu, maľuje. Myslím, že už v detstve mala talent." 

   Lekár zamyslene listoval v dokumentácii. 

,,Mám otázku, na ktorú mi samozrejme nemusíte odpovedať, ale zaujímalo by ma to z čisto odborného hľadiska. Kto prevzal lekársku starostlivosť o slečnu Moniku, keď odišla z našej kliniky?" 

,,Nikto." 

 

                                           X                 X                  X               X 

 

Príbeh pokračuje... 


                                                                          Šesťdesiata prvá kapitola. 

 

      Doktor Arndt prudko zodvihol hlavu. Jeho oči sa zúžili. 

,,Hovoril som o tom dnes s Monikou," uistil ho Robert. ,,Povedala mi, že už nechcela žiadneho lekára vidieť." 

,,Pán Marton, dúfam, že mi nebudete mať moju otvorenosť za zlé, ale pokiaľ toto slečna Monika skutočne povedala, je to známkou toho, že šok ešte psychicky neprekonala." 

,,To nie je pravda," vpadol mu Robert rozčúlene do reči. 

,,Ale z podkladov jasne vyplýva, že sa nehoda prejavila mimoriadne silno v psychike pacientky. Neostalo nám neznáme, že do dnešného dňa, vyjadrím sa opatrne, pacientka trpí silnými depresiami. Potvrduje nám to list, ktorý napísala jej sestra pánovi profesorovi Engelhardtovi krátko predtým, než zomrel." 

   Aleš Hudák a Robert Marton sa na seba pozreli. ,,Nemohli by ste nám stručne vysvetliť priebeh choroby?" opýtal sa Hudák. 

,,Samozrejme, veď preto ste prišli. Mňa veľmi zaujímalo, kto sa ujal ďalšej liečby, pretože sme nič nepočuli o operácii..." 

,,...o akej operácii?" 

,,O operácii cysty. Každý normálny človek sa predsa chopí prvej možnosti, ktorá sa mu naskytne, aby sa zase postavil na nohy. Aj keď je malá šanca. Je nepochopiteľné, keď mladá žena dobrovoľne ostane sedieť na invalidnom vozíku." 

   Videl obrovské ohromenie v tvári Roberta. Hudák si siahol na čelo, potom sa opäť ovládol. 

,,Sme vám dlžní vysvetlenie, pán doktor," povedal Hudák. 

   Doktor sa na nich pozeral privretými očami. V jeho tvári sa odrazu objavila opatrnosť, náhla nedôvera a očakávanie. 

,,Slečna Monika je skutočne v rozpoložení, ako vám to opisal pán Marton. Považuje svoje ochrnutie za nevyličiteľné a snaží sa s ním vyrovnať, ako sa len dá."

   Pohľad lekára putoval od jedného k druhému. ,,Kto povedal, že to ochrnutie je nevyliečiteľné?" 

Hudák si odkašlal. ,,Predpokladáme, že ide o lekársky nález." 

   Na okamžik zavládlo ticho. Potom sa ujal slova doktor Arndt. ,,Zhruba vám vysvetlím, o čo pri operácii cysty ide. Cysta je rosolovitá hmota medzi dvoma stavcami. Pokiaľ tam je, tlačí na miechu. Týmto tlakom došlo k ochrnutiu nervov a pacient nemôže hýbať nohami. Pozrite sa na tieto rentgenové snímky. Zreteľne ukazujú deformáciu obidvoch stavcov, vyvolaných pádom. Tento tieň tu, je krvná zrazenina cysta." 

  Robertovi sa snímky rozplývali pred očami, Hudák ich pozorne študoval. 

   Ako z veľkej diaľky počul Robert hlas lekára: ,,Pri operácii sa vyreže rosolovitá zrazenina, tým prestane tlak na miechu a pacient môže chodiť." 

,,Znamená to snáď....?" opýtal sa Robert. 

,,Áno, presne to. Pokiaľ by sa slečna Monika podrobila tejto operácii, ktorá je úplne bežná, už by dávno mohla chodiť." 

   V hlave Roberta to vrelo. Vyskočil. 

,,To teda...." prehltol. ,,To teda znamená..." 

   Doktor Arndt, ktorý nepoznal súvislosti, ho pozoroval očami lekára. ,,Smiem vám dať niečo na upokojenie?" 

   Robertova päsť dopadla na stôl. Sklenená doska praskla. ,,Ja ju zabijem! Vlastnými rukami. Tá ženská! Tá príšerná ženská!" Nedokázal ovládať zlosť. ,,Ak má peklo tvár.... Ach Monika!" Klesol na stoličku a zatvoril oči. 

,,Napite sa," cítil chladné ruky lekára a poslušne sa napil niečoho, čo ho pálilo v krku. Striaslo ho. 

,,Pán Marton mal včera rušný deň," objasňoval situáciu Hudák. ,,Šoféroval väčšiu časť dňa, vôbec nespal, ráno mal vážny rozhovor s Monikou, a k tomu všetkému ešte toto poznanie. Nemali sme ani tušenie o pravom stave veci." 

,,Kto nechal slečnu Moniku v nevedomosti?" opýtal sa doktor, teraz sám rozrušený. 

,,Jej sestra Viera." 

,,Jeden z posledných listov profesora Engelhardta bol určený práve jej. Tu prosím, čítajte. Priložil kópiu k dokumentácii." 

      Jednoznačnými slovami profesor písal, ako veľmi ľutuje, že je Monika stále v tak hlbokej depresii, zvlášť, keď na to nie je dôvod, lebo by ju operácia vyslobodila z jej terajšieho stavu. Napísal Viere meno psychoterapeuta a poradil jej, aby s ním nadviazala kontakt. List ukončil uisteným, že Moniku, príde čo najskôr do Bratislavy navštíviť. 

,,Cesta do Bratislavy sa nekonala?" 

,,Nie. Zomrel krátko na to."  

 

                                                   X                     X                     X                       X 

 

                Príbeh pokračuje... 

 

                                                               Šesťdesiata druhá kapitola. 

 

      Ako by mal v tom prsty sám diabol, pomyslel si Hudák a striaslo ho, ako keby ním prebehla smrť. To nešťastné úmrtie profesora vydalo Moniku úplne do rúk jej sestry. 

,,Ale prečo? Z akého dôvodu ju sestra klamala?" opýtal sa doktor Arndt, hoci začínal tušiť súvislosti. 

,,Chcela celé dedičstvo po rodičoch len pre seba." 

,,Cysta nie je smrteľná." 

,,Dostala od Moniky generálnu plnú moc. Ju zatvorila do domu, odrezala ju od reality, izolovala od obchodného diania. A presne takýto stav jej vyhovoval. Mohla si robiť s majetkom, čo chcela. Naplno sa mohla venovať svojej najväčšej láske, hráčskej vášni. Svoj majetok už prehrála v rulete a pravdepodobne aj majetok sestry." 

,,Mne sa vidí, že je to prípad pre políciu." 

,,Ja viem. Pokúsime sa zabrániť veľkému škandálu, ktorý by vznikol, keby sa to prevalilo. Akcie koncernu Združenia hotelov by sa stali bezcenné. Všetko by šlo ku dnu. Hotely by sa museli v konkurze predať za babku, pamebože tá hanba! Len dúfam, že sa to bude dať zachrániť," vzdychol si obchodný riaditeľ Hudák. 

,,Pán Marton o tom vie?" 

,,Áno, vie všetko." 

   Robert zodvihol tvár z dlaní, zašiel si rukou do vlasov a vstal. Udalosti posledných dní na ňom zanechali stopy. Na tvári sa mu vytvorili dve hlboké vrásky od koreňa nosa až ku kútiku úst. Pôsobil odrazu starším dojmom, než skutočne bol. 

,,Prepáčte, pán doktor, moje nevhodné správanie, všetky tie nové poznatky ma totálne rozrušili," nervózne hľadal vo vreckách cigarety. 

,,Prosím." Doktor mu ponúkol svoje. Prezeral si podrobne tvár Roberta, jeho postavu, osobnosť. Konštatoval pre seba, že je to typ muža, na ktorého ženy letia. Nebolo mu jasné prečo práve on chce spojiť život s dievčinou, ktorú považoval za nevyliečiteľne chorú. 

   Robert vtiahol hlboko do pľúc dym z cigarety. Tabletka na upokojenie, rozpustená vo vode, začala pôsobiť. Sily sa mu vracali a tým aj jasné uvažovanie. ,,Operácia, o ktorej ste hovorili... nie je nebezpečná?" 

,,Absolútne nie." 

,,Nehrozí ani najmenšie nebezpečenstvo?" Uisťoval sa Robert. 

,,Pán Marton, presne takto by ste sa ma mohli pýtať, či nie je nebezpečná operácia slepého čreva, cisársky rez a podobné zásahy, ktoré sa robia dnes a denne vo všetkých nemocniciach. Podľa lekárskych meradiel neexistuje nebezpečie, pokiaľ nenastanú nečakané komplikácie, ale aj potom nie sme my lekári celkom bezmocný. Vždy sa nájde dajaké riešenie. S pokojným svedomím môžem túto operáciu len doporučiť. Navracia takto postihnutým pacientom možnosť znova chodiť." 

   Robertovi sa vynorila pred očami spomienka na Moniku. Na veselú ženu, ktorá opäť chodí a užíva si život plnými dúškami a doháňa všetko to krásne, čo za tie dva roky stratila. 

   Zatlačil nedofajčenú cigaretu do popolníka a opýtal sa: ,,Ako dlho by trvalo, než by po operácii mohla znova chodiť?" 

,,Zo začiatku by sa musela učiť chodiť ako dieťa. Ale, ak sa operácia vydarí na sto percent, v čo dúfam, tak o rok by mohla plynule chodiť. Čo je? Čo sa na mňa tak pozeráte?" 

   To isté jej povedal aj proferor, keď sa s ňou lúčil, keď ju prevážali domov. Robert spontáne chytil lekárovú ruku a skoro ju rozdrvil od radosti. 

    Monika! Zmocnil sa ho neuveriteľný pocit šťastia a odrazu v jeho srdci neostalo miesto pre pomstu, ani nenávisť. 

    Monika! Opäť bude chodiť, behať a voľne sa pohybovať! 

,,Keby som mohol teraz dostať silnú kávu...?" 

,,Ale iste," zasmial sa doktor Arndt a pokúšal sa vyslobodiť ruku zo zovretia. 

   Pri káve, cigarete a koňaku si Robert nevšimol, ako ubieha čas. Nezbadal, že Hudák je zamlkvý. Počúval len doktora do najmenších podrobností si nechal vysvetliť priebeh operácie. 

,,Vy nie ste z Bratislavy. Ako ste sa zoznámili so slečnou Monikou, keď ju sestra držala prísne pod zámkom?" 

   Robert sa pozrel cez okno do tmy. Stratil pojem o čase. 

,,Začalo to zatúlaným listom, ktorý prišiel na zlú adresu a schôdzkou s neznámou ženou v hoteli," povedal so šibalským úsmevom. ,,Ale to vám , milý pán doktor, poviem až, keď sa nám narodí prvé dieťa." 

  Zasmial sa, vôbec netušil, že jeho šťastie práve teraz zvádza závody s časom.  

 

                                              X                   X                    X                 X 

 

Príbeh pokračuje...

 

 


                                                  Šesťdesiata tretia kapitola. 

 

     Vila Alfrédových - Bratislava 

 

   Ochladilo sa. Zimné slnko vrhalo posledné lúče na jazero v záhrade a rýchlo sa stratilo z oblohy. Deň sa premenil na večer. 

   Keď Viera zabočila autom na cestu k domu, bola už celokom tma. 

,,Chcem, aby ste servírovali večeru v jedálni, ale zatiaľ ešte nie. Keď to bude vhodné zavolám vás," Viera usadila Gabrielu v obývačke, dala príkazy gazdinej a šla do zimnej záhrady, kde Monika pozerala televízor. Pozdravila ju ako obyčajne bozkom na čelo. 

,,Musím s tebou hovoriť." 

Monika vypla televízor. 

Viera zovrela ruky do pästí. Aká je krásna a nežná! Jedine tá krehkosť musela apelovať na mužský ochraniteľský inštinkt. Inak si Viera nedokázala vysvetliť, že práve ona tak veľmi zapôsobila na Roberta. 

Monika sa na ňu pozrela. 

Viera postrehla, že je na nej niečo cudzie skoro tajomné. 

,,Mala si nepríjemný rozhovor s pánom Hudákom?" 

,,Prečo?" 

,,Lebo bol tu a rozprával mi o plánovaných investíciach." 

,,On bol tu?" 

,,Áno. Nepovedal ti to?" 

,,Dnes som sa s ním nestretla. Čo od teba chcel?" 

,,Viera, vyzeráš veľmi unavená..." 

,,Čo chcel?" prerušila ju. 

   Monika, ktorá nebola zvyknutá na tento tón, nevedela ako sa má s Vierou rozprávať. 

,,Radil mi, aby som sa viac starala o firmu."

,,Chcel plnú moc?" opýtala sa Viera zvýšeným hlasom. 

,,Tak približne." 

,,A? Čo si mu povedala?" 

,,Nedala som mu ju. Chcela som si o tom s tebou v pokoji pohovoriť. Viera! Dozvedela som sa o tebe také veci..." Znelo to vyľakane. 

    Viera svižne pristúpila k inavalidnému vozíku a Moniku obrátila tesne k sebe. 

,,O čom si chcela so mnou hovoriť? O plánoch, ktorým nerozumieš? O peniazoch?" Mávnutím ruky zastavila námietku Moniky. ,,Celé roky som sa drela, a pre koho asi? Pre teba. Zaistila som, aby si mohla nerušene žiť v prepychu a blahobyte. Nedala som ťa do žiadneho ústavu, ako by to urobili mnohí na mojom mieste. A toto je moja odmena. Chceš mi vraziť dýku do chrbta? Zosmiešniť ma pred všetkými akcionármi, tým, že mi odoprieš dôveru. A to práve vo chvíli, kedy sa vedenie postavilo proti mne. Buď ticho! Drž hubu! Rozumieš? Mám po krk všetkých tých slušných ľudí na čele s tebou, čo dokážu robiť len jedno, rozdávať rozumné rady. Nepotrebujem ani to, aby si sa mi ospravedlňovala. Si falošná a zrádna. Spolčila si sa za mojim chrbtom s Martonom a Hudákom. Vôbec si nezaslúžiš, že som ti obetovala najkrajšie roky života!" 

,,Viera!" Monike stúpala krv do tváre. ,,Krivdíš mi. Čo môžem za to, že tu pán Hudák prišiel? Ja som ho nepozvala." 

,,Ako to chceš dokázať? Urobila si za mojim chrbtom iné veci, ktoré som nemala vedieť. Napríklad ten list. Špehuješ ma, dohováraš sa tajne s mojimi neprajníkmi. Nestojíš za to, aby som ti prinášala obete a zriekala sa svojho vlastného súkromného života." 

    Monika neveriaco pozerala na Vieru a nemohla pochopiť, že to hovorí jej sestra tak strašné veci. Stála pred ňou cudzia žena, ktorej sa začínala báť. Nastalo medzi nimi ticho, nepriateľské, neprekonateľné ticho. 

,,Pán Marton bol tu," povedala Viera nebezpečným tónom. 

,,Ako to vieš?" 

,,Ach tak! Ty si mi to chcela zatajiť." 

,,Viera, maj predsa rozum." 

,,Mám dojem, že je na čase, aby si ty dostala rozum, aby si ty konečne začala rešpektovať svoje hranice." 

,,Aké hranice?" 

,,Svoje ochrnutie," vyhŕkla Viera brutálne. ,,Tak teda pán Marton bol tu. Chcel od teba peniaze?" 

    Monika už nič nechápala. ,,Peniaze?" 

,,Čo iného by mohol chcieť od ochrnutej?" 

,,Nedovolím ti, aby si o Robertovi takto hovorila," povedala prudko Monika a dodala: ,,My sa máme radi." 

,,Vy sa máte radi a on sa chce s tebou oženiť? Smiešne! Človek by neveril, že dva roky odlúčenia od sveta ťa pripravia o rozum. Chceš vedieť, čo je to za muža, a čo od teba chce?" 

 

                                           X                X                 X               X 

Príbeh pokračuje...  

 

                                                      Šesťdesiata štvrtá kapitola.  

 

     ,,Je to predsa tvoj obchodný partner." 

,,To som ti povedala, aby som ťa ušetrila sklamania. Ten list, ktorý si písala tomu neznámemu, dostal on." 

,,Tomu neverím." 

,,On ti to nepovedal?" 

,,Keby to tak bolo, tak by mi to povedal." 

,,Ale nepovedal ti to," konštatovala Viera. ,,Tu," vytiahla z vačku biely papier. ,,Schôdzka o ôsmej. Tvoj list sa omylom dostal do jeho poštovej priehradky. I keď vedel, že to nie je jeho list, poslal túto odpoveď naň. Dobrodružstvo, nemyslíš?" Zaznamenala Monikiné zaváhanie, bojazlivé svetlo v jej očiach. ,,Ja som na tú schôdzku šla a povedala som mu, že si ochrnutá, aby si nerobil žarty z človeka, ktorý je na doživotie pripútaný na invalidný vozík." Neušlo jej, že ju sestra pozorne počúva. ,,A čo urobil? Prišiel a hral komédiu, pretože sa dozvedel, že si dedičkou obrovského majetku." 

,,Nie!" vykríkla Monika. 

,,A to ešte nie je všetko. Bolo by snáď pochopiteľné, keby si taký parazit chcel zobrať kvôli peniazom aj ženu, ktorá sa sotva hýbe. Ale on ťa ešte klame a podvádza. Budeš sa musieť zmieriť s tým, že zmizne za svojou priateľkou, keď mu vydáš majetok." 

   V Monike sa niečo vzoprelo, snáď pud sebazáchovy. Bez Roberta nemal jej život zmysel. A ona chcela žiť, chcela konečne znova žiť. 

,,Neverím ti. Neverím ti ani slovo," vyhŕkla. 

,,A čo ten list, ktorý držíš v ruke?" 

  Monika ho odhodila. ,,Chcem, aby mi to povedal sám." 

Vierine oči sa zúžili. ,,Telefonoval ti z Mallorky. Bol tam so svojou priateľkou. Môžem ti to dokázať." 

   Monika zovrela operadlo vozíka. Kĺby na rukách jej obeleli. 

,,Potom následne ti volal z Bratislavy. Z našej kancelárie. Jeho priateľka a pán Hudák sú svedkovia. Preto len volal a nenavštívil ťa." 

    Monika nemala skúsenosti v oblasti lásky. Stretnutie s Robertom v nej zmazalo akékoľvek pomyslenie na iných mužov. Preto predpokladala, že aj u neho vymazalo každé pomyslenie na inú ženu. Dva roky bez kontaktu s mladými ľuďmi v nej zachovali dievčenské, romantické predstavy o mužskej vernosti. Viera ju zasiahla na najcitlivejšom mieste. Zničila jej dôveru. 

,,Neverím ti. Robert mi to musí povedať sám," tieto slová stále opakovala a schovávala sa za ne, ako keby to bol obranný štít. 

   Viera si uvedomila, že je čas, aby nasadila poslednú zbraň, pokiaľ chce zabrániť tomu, aby Monika Roberta ešte niekedy prijala. 

,,Ak privediem jeho snúbenicu, budeš mi veriť? Je tu u nás." 

   Monika sa dotkla krku, ako by chcela uvoľniť ruku, ktorá jej ho zvierala. ,,Jeho snúbenicu?" 

,,Už tu raz bola. Vtedy sa mi podarilo zabrániť, aby sa k tebe dostala. Porozprávajte sa. Máte na to právo. Ty aj ona." 

Monika cítila ako jej srdce silno tlčie a krv šumí na spánkoch. 

,,Nechcem ju vidieť." 

,,Máš strach?" 

,,Nechcem, počuješ, ja nechcem." 

,,Aby si si nezničila svoju ilúziu. Lebo on nie je nič , len tvoja dokonalá predstava. Bola by si prvá z našej rodiny, ktorá by sa vrhla na krk človeku, ktorý ťa nie je hoden." 

,,Viera, ak ma máš rada, ak ma máš len trocha rada, tam mi povedz, že klameš." Jej oči plakali a zároveň prosili. ,,Ja bez neho nedokážem žiť." 

,,Chceš ju vidieť?" opýtala sa Viera s bezcitnými očami. Ich pohľady sa stretli. Ako pri súboji. Jeden ostane víťaz a druhý porazený. 

   Viera zamierila k dverám. Monika sa za ňou pozerala úzkostlivými očami. Zdalo sa jej, že ticho, ktoré nastalo po jej odchode, už dlhšie nevydrží. Tiene v miestnosti rástli, vyliezali zo všetkých dier a kútov, naťahovali sa po nej neviditeľnými prstami. 

   Jeden zo psov zaštekal. Blížili sa kroky. Sklenené dvere sa otvorili. Na prahu stála dievčina. Mladá, pekná, svetlovlasá, elegantne oblečená, opálená. 

   Monika ako očarovaná visela pohľadom na štíhlych, dokonale tvarovaných nohách, ktoré sa krok za krokom blížili. Nezadržateľne. Neznesiteľne. 

   Rukami si zakryla tvár. ,,Preboha, choďte preč!" 

   Gabriela ostala nerozhodne stáť. Na pokyn Viery si sadla.  

 

                                  X                     X                      X                   X  

 

     Príbeh pokračuje.... 

 

                                                    Šesťdesiata piata kapitola. 

 

      V miestnosti bolo počuť len plač Moniky. Niečo v nej sa zlomilo. Keď dala ruky z tváre preč, videla tam Viera rovnaký výraz ako vtedy, keď jej povedala: ,,Nikdy nebudeš chodiť, Monika, už nikdy." 

   Gabriela bola normálne, prosté, nekomplikované, trocha jednoduchšie dievča. Poznala Roberta ako pekného, úspešného manažéra, ktorý má pred sebou sľubnú budúcnosť, vitálneho, športovo založeného. Viac o ňom nepotrebovala vedieť, mala dojem, že to stačí na to, aby žena milovala muža. 

   Keď zbadala sedieť dievčinu na invalidnom vozíku, hneď začala posudzovať situáciu podľa svojich poznatkov. Bola úprimne zdesená a to, čo povedala, nevychádzalo z chladnej úvahy ako u Viery, ale z prirodzenej nechuti. 

   Viera okamžite uhádla jej reakciu a bola si vedomá toho, že Gabriela môže nevedomky urýchliť blížiacu sa katastrofu. 

,,Vy ste tá žena z fotografie, že áno?" opýtala sa Gabriela neobratne. Ako zhypnotizovaná pozerala na vozík. 

Monika prikývla. 

,,Robert sa... on sa do..." Vylúčené! Pomyslela si Gabriela. Nikdy by sa nemohol zamilovať do tohto osudom poznačeného stvorenia. ,,Vy ste sa do neho zamilovali." 

  Monike ramena klesli. Jej hlava trocha spadla dozadu. Vyzerala teraz skutočne bezmocne. 

,,Dúfam, že nepočítate s tým, že Robert má s vami vážne úmysly?" 

  Monika neodpovedala a ona pokračovala: ,,Ja poznám Roberta už dlho. Je telom aj dušou športovec. Plávanie, beh, tenis, mali ste ho vidieť na Mallorke. A ako tancuje!" 

  Gabriela začala dúfať, že Roberta získa späť. Viera by bola nebezpečnou súperkou, ale táto ochrnutá dievčina s vyhasnutým pohľadom... Bezmocná dievčina odsúdená k samote a k bezcieľnému prežívaniu... 

,,Nepoznám ženu, ktorá by sa po ňom tajne neobzrela." Jej pohľad zablúdil k Viere, ktorá mlčky prikyvovala. ,,Nemôžete si predsa vážne myslieť, že by ste mohli bojovať o takého muža. Netušíte, koľko existuje pekných dievčat, akú veľkú máte konkurenciu. A vy chcete...? Je mi strašne ľúto, že nemôžete chodiť, ale uznajte sama, že na sobáš s vami nemôže myslieť." 

   Bolo strašné to, čo Gabriela povedala, ale ešte horšie vyznelo, ako to povedala. Prívetivým, milým tónom, ako keď niekto dohovára tvrdohlavému dieťaťu. 

   Vôbec vo mne nevidí ženu, pomyslela si Monika unavene. Odstrčila ma do kúta ako vec, ktorú už nepotrebuje, je pre ňu zbytočná, zavadzia jej a najradšej by ju vyhodila na smetisko. 

,,Chcete mi ešte niečo povedať?" 

,,Urobili by ste ho nešťastným." 

,,A vy ho robíte šťastným?" 

,,Áno," zamiešala sa do rozhovoru Viera. ,,Žena ako Gabriela je pre neho stvorená. Monika, prebuď sa konečne zo svojich snoch. Pozri sa pravde do očí. Upjala si sa k predstave, ktorá sa nemôže uskutočniť. Žiadny muž si dobrovoľne, bez finančných nárokov, neuviaže ako guľu na nohu ochrnutú ženu." 

,,Vaša sestra má pravdu," povedala Gabriela. ,,My sme mali doma chorú mačku. Môj brat ju...zo súcitu. Do konca som čítala, že počas druhej svetovej vojny, postihnutých ľudí zatvárali do ústavoch. A tam tých..." 

  Tak tieto slová už nič neprekoná, povedala si Viera pre seba. Monike zmizla posledná kvapka krvi z tváre. Z posledných síl uviedla svoj vozík do pohybu. 

   Gabriela vyskočila a otvorila jej dvere, ponáhľala sa cez izbu a otvorila aj dvere do haly. ,,Ako sa dostanete do svojej izby? Mám vás odniesť?"

   Monika pred ňou zastala a uprela na ňu veľké hnedé oči. 

,,Nie ďakujem. Sama nájdem svoju cestu." 

   Gabriela sa pozerala za ňou, ako prešla cez halu otvorila dvere v pravo a zmizla za nimi. 

,,Čo je?" pýtala sa Viera, keď sa Gabriela vrátila do zimnej záhrady. 

,,Je to strašne smutné... takto sedieť na vozíku." 

,,Že by súcit? Vaše poznámky o mačke a o vojne tiež neboli práve najohľaduplnejšie." 

,,Nemyslela som to zle. Len som chcela..." 

Ako to myslela a čo chcela povedať, bolo Viere úplne jedno. Vyslovila to. To stačilo. ,,Chceli by ste si ísť ľahnúť, alebo večerať?"

,,Nie som unavená, ani hladná. Som strašne rozrušená." 

,,Prečo?" Viera si zapálila cigaretu. 

,,Vaša sestra snáď? Chcem povedať, že si snáď..." 

,,Už sa s Martonom nikdy nestretne. To ste predsa chceli nie?" 

  Gabriela nevedela, čo by mala odpovedať na ľadové argumenty Viery. Zaželala jej dobrú noc a vytratila sa do svojej izby. Bez spánku ležala na posteli a počúvala podivné ticho, ktoré sa šírilo po celom dome. 

                                                          X                 X                   X                 X 

 

    Príbeh pokračuje.... 

 

                                                          Šeťdesiata šiesta kapitola. 

 

    Monika za sebou zatvorila dvere a ocitla sa celkom sama. Vtedy som kričala, pomyslela si. Keď som spadla z koňa, bola bolesť tak veľká, že som kričala. Teraz je tak obrovská, že už ani kričať nedokážem. 

   Prešla vozíkom okolo skrine, otvorila ju a vytiahla zásuvku s kresbami. Bolo to prekvapenie, ktoré pripravila pre Roberta a na ktoré zabudla, keď za ňou ráno prišiel. Nakreslila jeho portrét. Stále premýšľala prečo ju klamal a sľuboval manželstvo, keď má snúbenicu. Možno mu ozaj šlo len o majetok a akcie, ktoré vlastní. Prostredníctvom nich sa chcel dostať do vedenia koncernu. Skutočne je taký ako ho opísala Viera? To sa už nedozvie. 

   Zastrčila skicu naspäť. Vytiahla zo zásuvky nočného stolíka plno krabičiek s liekmi. Za tie dva roky nazbierala celkom slušnú zásobu tabletiek na spanie. 

   Odišla do kúpeľne a naplnila pohár vodou. 

Pozorovala sa v zrkadle. Vlasy sa jej nahrnuli do čela. V očiach mala smútok. Sama nevedela, čo momentálne cíti. Nehnevala sa na Roberta, na Gabrielu, ani na Vieru. Vedela, že nikto z nich jej nechcel ublížiť. Chceli jej len ukázať a povedať, že jej miesto nie je medzi zdravými ľuďmi. Lenže na čo má žiť a pre koho? Gabriela mala pravdu, je úplne zbytočná. 

Veľmi rýchlo sa do Roberta zamilovala. Bol jej odvážny princ, ktorý zabije draka, len kvôli nej. Ani teraz nedokázala k nemu cítiť nenávisť, len lásku. Budem myslieť na neho, predsavzala si. Až budem zaspávať, budem stále myslieť na neho. Chcela si jeho obraz zobrať so sebou. 

  Vrátila sa do izby, dala si do úst za hrsť tabletiek a zapila ich vodou. 

   Odviezla sa k okne a pozerala sa do tmavej noci. Chcela myslieť na Roberta, ale nedarilo sa jej to. Jeho obraz sa jej rozplýval pred očami. Ochromujúca ťažoba sa jej rozprestierala po všetkých údoch. 

   S omámeným mozgom vnímala hluk pri dverách, váhavé zaklopanie a hlas: ,,Slečna Monika?" Nebol to hlas tej blondýny Gabriely, ktorá jej poradila skončiť so svojim utrpením? Hlava ju už celkom neposlúchala. 

,,Slečna Monika, prosím, otvorte." 

,,Nerušte moju sestru." 

,,Ale veď svetlo ešte v izbe svieti." 

,,Vždy si necháva v noci svietiť." 

   Kroky sa vzdiaľovali. Nikdy nenechávam v noci svietiť svetlo, pomyslela si ešte Monika. Potom už nepočula a nevnímala nič, len veľké ticho do ktorého sa ponorila. 

 

                                      X                    X                 X                 X 

Príbeh pokračuje... 

 

                                                         Šesťdesiata siedma kapitola. 

 

    Robert Marton a Aleš Hudák sa zdržali na klinike vo Viedny dlhšie než plánovali. Robert od radosti, že Monika bude opäť chodiť vypil jeden menší pohár koňaku, a preto sa nechcel vydať na cestu okamžite. Zároveň si potreboval na chvíľu odpočinúť, lebo zažil veľmi namáhavé posledné dni a noc pred tým vôbec nespal. 

   Na cestu sa vydali až okolo pol noci. Robert v aute zapol rádio a bol rád, že Hudák mlčí a prenecháva ho jeho úvahám. 

,,Kedy zájdeme do vily Alfrédových?" znenazdania sa opýtal Hudák. 

,,Je už neskoro. Monika už bude spať. Nemali by sme tam ísť až ráno?" Jeho varovný šiesty zmysel sa tento raz neprihlásil. 

,,Ja by som sa chcel presvedčiť aspoň o tom, či sa Viera vrátila na noc domov, alebo zakotvila zase niekde v kasíne," nedal sa odbiť Hudák. 

,,Nepočkalo by to do rána? Potreboval by som sa aspoň na chvíľu uložiť do postele." 

,,Pán Marton, záleží vám na tom, aby ste tu záležitosť vysvetlili slečne Monike, čo najskôr?" 

,,Predovšetkým by som ju nechcel vystrašiť. Odhalenie o dvojakom živote Viery bude mať zlý vplyv na jej zdravotný stav. Nechcem podstúpiť žiadne riziko. Preto vás prosím, pán Hudák, aby ste brali na ňu ohľad a škandál aby bol, čo najmenší. Najradšej by som to vybavil úplne diskrétne v tichosti." 

Nakoniec sa dal Robert prehovoriť a zahol k vile Alfrédových a šiel až k záhradnej bránke. Nikde sa nesvietilo. Všade bolo ticho. 

,,Pozriem sa, či pred domom stojí auto Viery." 

,,To ale musíte preliesť plot. Bránka je zamknutá." Robert sa pozeral, ako si Hudák vyzlieka kabát. ,,Počkajte chvíľu!" povedal Robert, obrátil auto a spiatočkou zacúval tesne k plotu. Pomohol Hudákovi vystúpiť na strechu auta. Ten sa potom odvážnym skokom prehupol cez plot. 

,,Dopadli ste dobre?" opýtal sa Robert. 

,,Tak-tak." 

   V slabom svetle ho videl krívať smerom k domu. Ozval sa psí štekot. Zobudí celý dom, pomyslel si nahnevane. 

,,Kto je tam?" 

Robert sa zľakol, keď zrazu počul chrapľavý hlas. Trvalo chvíľu, než sa spamätal a pochoil, že niekto na neho hovorí cez mikrofón pri bráne. 

,,Marton. Prosím otvorte!" 

Brána ostala zatvorená. Z domu vybehli psi a spustili divoký štekot. 

,,Pán Marton," počul vyľakaný hlas Hudáka. ,,Jej auto stojí pred domom. V jednej izbe smerom do záhrady sa svieti."

,,Ostaňte stáť a nehýbajte sa. Pustila psov." 

   Začal trhať s bránou. ,,Slečna Alfrédova! Otvorte!" Počúval. Žiadna odpoveď, ani reakcia. Že by vypla mikrofón? Vyliezol na strechu auta. Hudák zrejme uhádol jeho úmysel, keď ho zbadal. ,,Nechoďte sem, pán Marton. Zavolajte políciu!" 

,,Kde ste?" 

,,Pred vchodom. Psi mi nedovolia ísť dnu. Nemôžem sa pohnúť z miesta." 

,,Dobre. Idem zatelefonovať na políciu." 

V tej chvíli zabzučala brána a otvorila sa. Viera zavolala psov späť do domu. 

Nevypla mikrofón, pomyslel si. Počúvala nás o čom sa rozprávame a zľakla sa zmienky o polícii. 

   Bežal po príjazdovej ceste smerom k hlavným dverám. Na schodoch stála Viera, tvorila úzku siluetu v obraze svetla, ktoré prenikalo z haly. 

,,Smiem vás požiadať o vysvetlenie?" Úplne stelesnená rozhnevaná vládkyňa domu, vôbec nejavila známky stracu ani nepokoja. 

,,Radi by sme s vami hovorili, slečna Alfrédova. Keby ste láskavo odvolali psov..." 

,,Je drzosť, pán Marton, vniknúť v túto neskorú hodinu do cudzieho domu. Je to proste neospravedlniteľné! Opustite okamžite môj pozemok. Zajtra ráno sa môžme porozprávať, zvlášť o vašom nevhodnom správaní, pán Hudák." 

    Dobrý Bože, pomyslel si Robert. Čo je to za ženu? No, na druhej strane ju musel aj obdivovať. Nech prehráva celý majetok, alebo jej je vyhrožované políciou, stále ostáva chladnou dámou, ktorá je nad vecou a neukazuje, ani najmenšiu ľudskú slabosť. 

 

                                        X                        X                         X                       X 

 

    Príbeh pokračuje... 

 

                                                            Šesťdesiata ôsma kapitola. 

 

     ,,My to myslíme vážne, slečna Alfrédova. Nerobte problémy a pusťte nás do vnútra," žiadal jasne a jednoznačne. 

,,Čo chcete?" 

,,Chcem vidieť Moniku a pán Hudák sa chce s vami rozprávať." 

,,To nie sú dostatočné dôvody na to, aby ste vnikli do môjho domu v túto neskorú hodinu. A ešte raz vás vyzývam, aby ste ste odišli." 

,,Buď nás pustíte do domu, alebo zavolám políciu." 

   Poznala, že to myslí vážne. Bez slova sa obrátila a šla do vnútra. Psi ju so štekaním nasledovali. 

   V zimnej záhrade ich vyzvala: ,,Sadnite si a pokiaľ máte chuť, nalejte si niečo z baru." 

   Robertovi pripadala istota jej vystupovania neuveriteľná. 

,,Tak dobre, keď ste už vtrhli do môjho domu, pohovorme si. O čom začneme?" Strhla na seba iniciatívu a Hudákovi to zobralo reč. 

   Robert sa nedal zastrašiť. ,,Chcem vidieť Moniku." 

,,Na vaše neobvyklé želania si už pomaly začínam zvykať. Prosím. Prejdite cez halu, sú to druhé dvere vľavo." 

,,To musí byť to okno, kde sa svietilo," povedal Hudák. 

,,Mýlite sa," oponovala Viera pokojne. ,,To je moja izba. Už som som ležala. Keď začali psi štekať, rozsvietila som. Prišla som neskoro z práce, musela som zariadiť niektoré dôležité veci aj za vás, pán Hudák, keďže ste sa dnes v kancelárii neukázali. Tu v dome už všetko spalo." Spod privretých viečok pozorovala Roberta, ktorý si zapálil a usadil sa v kresle. Len pokoj, hovorila si. Nemôžeš dovoliť jediné gesto, ktoré by ťa mohlo prezradiť. 

   Oči obidvoch mužov ju úpenlivo pozorovali. Nemohla im ukázať najmenšiu slabinu. 

   Tiež si sadla. ,,Takže?" opýtala sa úsečne. 

,,Banka ma vyrozumela, že ste ponúkli svoje akcie na predaj, bez súhlasu ostatných členov vedenia. Som nútený zvolať mimoradne zasadanie rady a vyrozumieť o tom jej členov," Hudák jej predniesol vecné argumenty. 

   Robert si všimol jej rýchly pohľad na hodiny. Že by ich ani na noc neodkladala? napadlo ho. Možno si ešte neľahla. A jej slová boli klamstvo. Čo teda robila v dobe pred ich príchodom? 

,,To ma teraz, tak neskoro v noci ťaháte z postele kvôli takejto banalite?" 

  Predstierala, že už ležala. A vstala až, keď počula štekot psov. 

,,Spíte vždy s hodinkami na ruke?" opýtal sa Robert. Ak veril, že mu naletí na tento lacný trik, tak mal smolu. 

    Zasmiala sa posmešne. ,,Pán Marton, detektív z vás nie je bohvie aký dobrý." 

   Nemohol zabrániť tomu, aby sa nezačervenal. Ale nechcel sa len tak ľahko vzdať. Už dávno pochopil, že ak chce dostať na lopatky túto chladnú ženu, musí stále nemilosrdne útočiť. 

,,Vaše obchodné záležitosti ma vôbec nezaujímajú. Skôr chcem s vami prebrať iné, dôležité veci, ktoré sa týkajú Moniky. Práve teraz prichádzame z Viedne, kde sme sa dozvedeli dosť zaujímavé skutočnosti. Hovorili sme s doktorom Arndtom, nástupcom profesora Engelhardta. Dovolil nám nahliadnuť do lekárského nálezu a dal nám prečítať kopiu listu, ktorý vám napísal profesor krátko pred svojou smrťou." 

  Z ľudského hľadiska sa teraz malo niečo stať. Možno nie nič tak dramatického ako omdletie, alebo hysterický záchvat, možno plač, alebo mala ukázať aspoň rozčúlenie. Pohyby úst, žmurkanie, protest, proste niečo, čím by sa prezradila. Aj ostrieľaný zločinec aspoň minimálne zareaguje, keď je nečakane postavený pred usvečujúce dôkazy. 

   No v tomto prípade sa nič nestalo. 

   Usmievala sa na nich jemne, ironicky a posmešne. Jej ruky sa netriasli, keď si zobrala cigaretu a dala si ju do úst. ,,Môžem požiadať o oheň?"  V jej hlase znelo pobavenie. 

  Robert siahol do vrecka a vytiahol zapaľovač. Vstal a naklonil sa nad ňou. Nad tým malým plameňom sa ich oči stretli. V tých jej sa na minútu objavil triunfálny záblesk. 

 

                                               X                  X                  X                  X 

Príbeh pokračuje...

 

   

Sdílejte dílo:



Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

|< <
> >|

24.08.2018 12:14:58Večný snílek

Evženia, veď uvidíš aké bude rozuzulenie. Nebudem nič prezrádzať, aby to blo prekvapenie. 

24.08.2018 12:13:18Večný snílek

Ruženka, konečne som sa dostala k počítaču, idem si to pozrieť. 

23.08.2018 21:25:21Evženie Brambůrková

Také jsem zvědavá, jak se ti podaří rozuzlení. 

23.08.2018 19:05:27Ruža z Moravy

Tak jsem zvědavá, jak se ti bude líbit moje povídka , kterou jsem dnes vložila. První 4 kapitoly, má jich 14 a budou vycházet po 4 dny. Tentokrát je to ze života spíš mládeže a nevím, jestli se konec bude líbit...

22.08.2018 21:29:07Večný snílek

O chvíľu to bude končiť. Už mám pripravené pokračovanie aj, keď to bude o iných aktéroch, ale súvislosť tam trocha bude. 

  To bude zase z iného súdka. Dúfam, Ruženka, že aj to sa ti bude páčiť a zaujme ťa to aspoň málinko. 

 

  Ty kedy dáš zase niečo nové? Myslím, niečo na pokračovanie. 

22.08.2018 21:22:35Ruža z Moravy

Je to velmi napínavé. Člověk se diví, kam až může zajít sesterská zloba, vypočítavost.


|< <
> >|
Všechny kritiky na jednu stránku



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.
Veškerá autorská práva na jednotlivá díla náleží výhradně jejich autorům. Právní odpovědnost za obsah uveřejněného díla nese jeho autor v plné míře.