Čas pokoja a lásky

Pán B. žil na ulici už ôsmy rok. Nepriazni osudu spočiatku vzdoroval a najmä prvé dva roky sa zubami – nechtami snažil získať späť  status úspešného muža vyššej triedy. Každý z jeho pokusov však skončil neúspechom, až sa zdalo akoby sa celý vesmír spojil s osudom proti nemu. Keď konečne pochopil, že ďalšie Vianoce bude tráviť v spoločnosti ľudskej spodiny, ktorou tak veľmi opovrhoval, strašne sa zatvrdil a jeho srdce skamenelo. Vtedy preklial všetko čo len trošku zaváňalo ľudským teplom a najviac preklínal Vianoce kedy ľudskosti vo svete býva predsa len o čosi viac.

Pán B. bol človek zlý! Opustil sa tak ako sa len človek dokáže a hoci si k omamným látkam či opiátom vzťah nenašiel, bol plný toľkej bolesti, nenávisti a zloby, že každého, kto sa k nemu čo len pokúsil priblížiť, čoskoro opantal jed, vznášajúci sa v jeho blízkosti a ak odvážlivec nechcel stratiť zdravie či príčetnosť, volil urýchlený odchod.

Stará pravda však pripomína, že aj v tej najčernejšej duši sa nájde aspoň zrniečko lásky, aspoň odraz dávnej spomienky, pradávneho poznania. Inak tomu nebolo ani v tomto prípade.

Raz ráno, keď pani Zima poľahky prekonala svoje mrazivé rekordy, pán B. po prebudení našiel schúlenú, drobnú čivavu, zvinutú v klbku, pritisnutú k jeho hrudi. Škaredo zaklial a už – už chcel psíka bezcitne odhodiť, no ten zakňučal a uprel naňho svoj pohľad plný nezištnej lásky a oddanosti. To rozhodlo a pán B. od tejto chvíle viac nebol sám!

Ďalšie Vianoce na ulici! Už ani sám nevedel koľko krát sa v duchu preniesol do čias keď sedel s rodinou za bohatým stolom a opäť prežíval detinskú radosť z najkrajších sviatkov v roku. Znovu na chvíľu pocítil jedinečné kúzlo Vianoc. Spomienky však rýchlo zahnal preč a iba k sebe bližšie pritúlil psíka a takto, navzájom si vymieňajúc aspoň malinký kúsok tepla, zaspával so zvláštnymi pocitmi.

A čas plynul ďalej.

***

Podivný sen okamžite zabudol, no pocit ktorý z neho ostal sa mu zavŕtal hlboko do duše. Do zostarnutých, skrehnutých žíl sa mu vliala viera v čosi nadpozemské, čosi čo bolo väčšie než on sám, než celý svet. Jeho dovtedy nepokojnú a nespokojnú dušu nečakane naplnil mier a sám sa dokonca niekoľko krát pristihol ako sa usmieva. Vo vzduchu sa už od samého rána vznášalo akési neuchopiteľné kúzlo. Akoby dnešný deň mal priniesť zázrak. Akoby drobné neviniatko, ktoré panna Mária uloží do jasličiek naozaj malo silu premôcť smrť a temnotu.

Cesta historickými uličkami preplneného mesta, ktoré pulzovalo ponáhľajúcim sa davom sťa živý organizmus, bola neopísateľne krásna. Vykračoval si svižne sťa mladík a cítil sa plný nových pocitov ako ešte nikdy. Psík okolo jeho nôh veselo pobehoval, všetko očuchával a neustále sa mu plietol pod nohy. Pánu B. to vôbec nevadilo, práve naopak, nad pojašeným správaním štvornohého spoločníka sa smial a neustále sa zohýnal aby ho poškrabkal za ušami. Neodbytná myšlienka na podivný sen sa mu neustále pripomínala a na inak jasné čelo kreslila už len jedinú vrásku.

Náhle ju uvidel. Útle dievčatko oblečené iba v chatrnej košieľke, chvejúce sa na celom tele, vystieralo rúčky a slabučkým hláskom prosilo okoloidúcich, aby si vzali biedne vyzerajúce vianočné stromčeky vytvorené z drobných vetvičiek.

Ľudia, náhliaci sa za svojimi cieľmi, okolo nej prechádzali akoby bola neviditeľná. Keď sa konečne niekto pristavil, tak len preto aby sa pobavil na jej biede. Nikto nemal záujem o jej výrobky, nikto nemal záujem pomôcť jej.

Plný nových, dovtedy nepoznaných pocitov, premenený od základu pri nej zastal. „Ahoj dievčatko, čo to rozdávaš?”

“Požehnané Vianoce!” Odvetila prosto.

Pán B. pocítil kdesi hlboko v hrudi zachvenie a odrazu mal pocit, že celý jeho život spel k tomuto jedinému a čokoľvek sa mu prihodilo, tak práve preto, aby sa dostal až do tohto bodu. „Tu máš!“ Vyzliekol si jediný kabát ktorý mal a bez najmenšieho zaváhania jej ho podával. „Tebe určite poslúži lepšie.“

Dievčatko si ho obzeralo v nemom úžase navyknuté viac na ústrky a posmešky ako na milé slovo. Pán B. sa napokon zoširoka usmial, pristúpil bližšie a celú ju do kabátu zavinul.

„Ďakujem“, zašeptala a chvíľu sa hrala s psíkom, ktorý jej bezstarostne oblizoval ruky.

Napriek krutému mrazu zimu nepociťoval. Stromček z vetvičiek, ktorý zvieral v dlani a teplo, ktoré sa šírilo z jeho srdca ho zohrievalo lepšie ako dobre rozpálená pec. Psík šantil a všade ho bolo plno. V tej chvíli nebolo šťastnejších bytostí minimálne v celom uponáhľanom meste. K dokonalosti ostávalo už iba spomenúť si na podivný sen, ktorý sa už – už akoby vynáral z nevedomia kam napokon zas a znovu skĺzol.

Netrvalo dlho a dostali sa až do centra. Vo vrecku ho hrialo pár drobných, ktoré si odložil z brigády keď na jeseň upratoval ulice a za ktoré si chcel, tak ako každý rok, kúpiť Vianočný punč. Atmosféra Vianoc bola úžasná a keď sa nachvíľu zastavil a zahľadel sa proti oblohe, mal pocit, že sa studené vločky formujú do čohosi známeho čo už dávno zabudol. Keď sa na to pokúsil lepšie sústrediť, obraz sa rýchlo rozplynul.

„Prosím, nemáte nejaké drobné?“ Započul slabý roztrasený hlas za ktorým sa s prudkým trhnutím otočil. Učupená starenka sa pri náhlom pohybe ešte viac prikrčila a kostnaté ruky zodvihla nad hlavu akoby sa bránila pred útokom. „Prosím, nebite ma!“ Zašeptala. „Nejedla som už skoro týždeň.“ Rezignovane sa rozplakala.

Zaváhal iba krátko. Opäť sa jeho vnútrom rozlial ten príjemný, známy pocit čohosi pradávneho a tak známeho. Rýchlo sa rozlúčil s myšlienkou na Vianočný punč, siahol do vrecka a do dlane jej vtisol všetko čo mal. Starenka od prekvapenia ostala v nemom úžase. „Pán Boh Vám žehnaj!“ Zvolala a mince naradostene bozkávala popraskanými perami. Pán B. pocítil nutkavý pocit pokračovať ďalej. Akoby už – už mal na dosah dávne tajomstvo, ktoré sa snažil dozvedieť celý život.

Ulice, uličky a dokonca aj námestie, celé mesto sa mimovoľne začalo ponárať do tmy.

Opäť podivne sa formujúce vločky. Zastal a skúmavo sa zahľadel pred seba. „Ten štít domu!“ Zamyslene zvraštil obrvy. „Odkiaľ ho len poznám?!“ Chýbalo už len pár detailov aby bol obraz dokonale ostrý no z upreného pozorovania ho opäť vyrušil štvornohý spoločník.

Zastavili pri drobnom chlapčekovi, ktorý si pána B. premeriaval s nedôverou voči cudzím. „Prečo plačeš?“

„Otecko sľúbil, že Ježiško mi prinesie psíka avšak musel odísť a mamka hovorí, že teraz budeme mať iné starosti než moje darčeky!“ Odvetil piskľavým, uplakaným hlasom s niekoľkými prestávkami na posmrkávanie.

Pán B. ostal zaskočený. Pomoc druhým ho síce hriala a tešila, avšak toto bolo čosi celkom iné. Vzdať sa jediného priateľa, jediného tvora, ktorý k nemu už tak akosi patrí?! Jeho pohľad mimovoľne skĺzol na štvornohú živú guľu, ktorá sa schúlila chlapcovi do lona a na pána B. upierala tie najneodolateľnejšie psie oči. Usmial sa a psíka naposledy poškrabal za ušami, „maj sa dobre kamarát!“ Chlapcovi podal vôdzku. „Prajem ti krásne a požehnané Vianoce!“

Rozlúčka ho bolela iba krátko. Tancujúce vločky vytvorili znovu na zlomok sekundy obraz. „Odkiaľ ho len poznám?“ Uvažoval a ďalej kráčal ulicami mesta presýtenými Vianocami. Smeroval na vlakovú stanicu, kde vedel, že dobrovoľníci budú rozdávať Vianočnú polievku.

„To je vskutku podivné!“ Zastavil sa na križovatke hneď za námestím. „Táto ulica tu predtým nebola!“ Sotva myšlienka v jeho hlave doznela, už sa objavila nová. „Sú predsa Vianoce, čas zázrakov! Dnes je možné aj nemožné!“ Zvedavo vstúpil do uličky, ktorú nepoznal.

Ľudí, ktorí ho so sklonenými hlavami schovanými v hlboko stiahnutých čapiciach míňali, bolo menej a menej bolo aj hudby a vravy až napokon ostal stáť v tichu pred domom, ktorý mu dovtedy iba obrysom naznačovali snehové vločky.

Hneď ako sa rozhodol, že nahliadne do okna šíriaceho do tmy príjemné teplo domova, spomenul si na všetko. Odrazu všetko dávalo zmysel. Stál pred domom, ktorý svojmu synovi kedysi kúpil. Okamžite pochopil, že keď sa dostal až sem, musí využiť šancu, ktorá sa mu ponúkala.

Opatrne zaklopal a dvere sa otvorili akoby zázrakom temer v tej istej sekunde. Na prahu stál jeho syn s úsmevom, ktorý okato rozprával o obrovskom šťastí. Bez slova otca objal a vtiahol ho dovnútra, do tepla, kde bolo plno hostí, jedla, vravy a spomienok.

„Prečo si za mnou ani raz neprišiel?“ Obrátil sa na otca s otázkou, bez výčitky, len čo sa posadili ku sviatočnému stolu.

„Bol som veľmi urazený! Nedokázal som prijať, že si si chcel žiť svoj život podľa seba!“ Konečne mu mohol otvorene povedať pravdu, ktorú v sebe toľký čas nosil. „Sklamaná pýcha mi nedovolila dať ti posledné zbohom, odpustiť tebe, že si ma opustil a sebe, že som zlyhal!“

„Už je to všetko za nami.“ Syn mu dobrácky stisol ruku. „Dnes sú Vianoce, čas pokoja a lásky a my si máme toho ešte toľko čo povedať!“

Pán B. bol znovu skutočne šťastný.

Kúzlo Vianoc potom zavládlo v celom dome láskou a nádejou, takže tam nebolo viac miesta pre smútok, krivdu či bolesť.

***

„Umrzol?“ Policajt vystúpil z auta a zamieril k nehybne ležiacemu telu. „Kde je jeho pes a kabát?“ Zamyslel sa keď si ho obzrel.

„Áno, v tomto príšernom mraze sa nemôžeme vôbec čudovať!“ Doktor sa zahľadel na prichádzajúceho. „Hovorí sa, že kto umrie na Vianoce, putuje rovno do neba. A pozrite na ten jeho nadpozemský úsmev... akoby čosi také skutočne naznačoval.“