Písmák Čím som starší
čím som starší
tým skôr vstávam
cez víkend
nechodím do ulíc už vôbec
mechanika letu
http://www. divebuki. sk/sk/knihy/flexibuk-no2-belovic-ilkovic#. UjsXMdK-2QI
nakoniec
Nakoniec
svoje atvoje
trochu ošúchané ruky vystrieš knebu
cítiš
tak sme
tak sme zrovnali krok
s vodou čo tiekla pomaly
za ďalší ohyb.
tak ako my
Je
Je jeseň aja
od rána
stojím pred tvojim domom už dvadsaťpäť rokov
amožno viac pred
neviem
niečo ako hmla
nízko nad krajom ju nesie
nárazový vietor
rýchlo
sedíme stále vedľa seba
Sedíme stále vedľa seba
číry svet zo skla
sú cesty vždy pred nami
vyrezané farby a polia
Nebo
Už celé dve hodiny jazdili po meste
už dlho ho bolel chrbát a jehooči
svietili ako diaľkové svetlá.
Kým konečne našli smer
akvarel
Rozmazávaš sa niekde vpriestore
nad strechami
sa vznášaš ako vzduch
hovorím ti akráčam vedľa
nedeľná
cestou na východ
kde vdiaľke stúpajú kopce
nad obzor vietor
asneh priamo do očí
Mosonmagyaróvár
Letná sezóna už dávno skončila
vyzeralo to tak čudne
len ty
ja a stará pani čo tlačila káru plnú kartónov
Málá smrť indiána.
Mám štyridsať atri mesiace. Konečne sa to stalo. Presne na deň keď ma opustila Dana. Sú to len tri dlhé mesiace.
v noci ticho
v noci ticho
2:46 z oknom bola prázdna izba a nič viac
len čas praskal a krv v tepne vrešťali mačky a hmyz
na námestí ruže z mäsa
nočný let
vietor sa nemení
na konci ďalšieho dňa
vystrihuješ z papiera
krídla
reál
tak sme sa dnes rozlúčili
sedela si pri mne na lavičke pomaly
pila víno vžltej fľaši zplastu
sa plavili lode po Dunaji aneskôr
potichu
A čas je ticho medzi slovami
kde vietor ženie teplom spálené listy
a vlete tam stretávaš vodu sjej dnom
na ktorom bez dychu
betón
a tak pomalé telá
presúvali svoje tiene
trochu sa topiac trochu
tápajúc
vonkajší tlak
Počasie sa menilo ako šialené
pod nohami nám škrípala čerstvá voda a vzduchom stúpal tlak
kráčali sme po ulici vbielom opare nového dňa
ľudia ho rozrážali
lovec
ako v rukách ukrývam
za výhľadom
hľadajúcu vieru
prisnili sa mi dva sny
cyklistika v daždi
A slnko aj po rokoch
zapadá
v našom meste
rastú stromy na dne
svetlo
Svetlo
medzi rukami bolo cítiť
prúdiacu vodu alebo vzduch akoby bol len
ďalšou časťou
kraj
kraj
- v tom priestore bežím na východ a rozvodnené plochy sú len kraj
obzor v ktorom sa farby menia na začiatku
ročných období a tichých zvierat v klietke
kytica hviezd
Anjel atoluen
Vyšli sme na z New modelu. Bolo skoré ráno tak okolo 4. Prázdne ulice strochou rozfúkaného snehu, takmer dokonale dotvárali kolorit týchto vianoc. Na zastávke zo skla sa masochisticky triasol párik v objatí a okolo prechádzali zhasnuté električky v ich trase za konečnou.
joe
Joe má veľké bicepsy
hnedé vlasy atakmer čierne oči
Joe každý večer žehlí košele apotom
pozerá zbalkóna na diaľnicu
farby vody
farby vody
Tie oblaky neboli biele ani červené
proste sa hnali nad nami
vo vzduchu sa ochladilo
sú
. sú chvíle keď ležím
akoby pred smrťou
sú oblaky len tenké čiary
vo vzduchu sú
za humnom
Vravela o starej mame
že má 80
a v tele rakovinu
vravela
deti svojich detí
Astrácanie je len nevyhnutný proces
starnutia
na ďalšom konci
počítame začiatky
báseň
nechať sa potrhať vetrom
na kusy sa nechať
potrhať
stretnúť ťa s iným mužom
.
tak ako začíname
pri brehu
vravíš že hladina už stúpať nebude
prídu obdobia slnka
nad mestom
a tak pomalé telá
presúvali svoje tiene
trochu sa topiac trochu
tápajúc
hypertenzie
kolem tebe
přirostly stromy k haluzím
a ty se stále plandáš uprostřed svého města
na ulicích
všechno se hroutí
všechno kolem tebe se hroutí
a stále prší
vzali ti 13. plat
budeš jezdit do Košic
drobní ľudia
v rukách držíš holú krajinu
na brehu rieky
niekedy
je deň len pocit uprostred mesta
sleck
vo vzduchu stúpa jar
ešte sme krehkí
na okraji
čiary je biela plocha
prebúdzanie
letiaci vták cez mreže
mojich žalúzií a prsia
v pruhoch slnka sa budia
po tichu v tebe
na jar
Do okna kvapká dážď
vostatnom čase
narástli stromom listy
dieťa vo mne
cyklus
Odrazy slnka
na strechách ročné obdobia
rozprávaš ozmene vkraji
kým ja rozrážam vzduch
ja
to nie je otváranie očí
ani dotyk
nemá nič spoločné
stým o čom už nevravíme
zima
dovnútra sa dostáva prach
tiene tvojich farieb a niekedy
sa nič nedeje
tak ako na začiatku
biela
obrazy tejto zimy sú
v tebe ako zasnežené polia
na ceste niekam
stretávame čudných ľudí azem
krajinomaľba
Uprostred sídliska vsnehu biele
oblaky akryhy
na vode
hovoríš onaplavených pieskoch
V na jeseň
vo vetre žlté listy a dážď v dieťati cesta hore v tieni vzduchu červené vlasy v mojich rukách trochu tvoje ďalšie tvary
...
na autách striech
opadané lístie
vzduchom letí
priestor medzi dňom
nostalgia
svetlá čo ukazujú správny smer
sneh vkraji
na rozhraní ďalšia zem
vkruhu polia
hore
. avšetky konce vesmíru
vytvárajú nad nami plochy svetla
vobrazoch či kruhoch
pevné body
náhle zastavenia uprostred leta
kdesi uprostred noci ležíš
pri mne na boku
tvojich pŕs ti rastú
čierne okná Petržalky ohne slnka či slovnaftu
momentky
Nad križovatkou večer
pri Apolke
cválajú mustangy
a pred domom deti
rozmazané obdobia samoty
všade bolo kopec
komárov
a ľudí
na rozpálených strechách
prach
Rozhodne to bol dobrý čas. Ležal som na pláži ačítal Nietzscheho, potom len tak pozeral po škaredých ženách zo severu, na Miša, čo staval zpiesku dáky slovenský hrad, vlny a hrdzavejúci vrak, ktorý kotvil pár stoviek metrov od brehu. Neskôr som si znovu ľahol a sprivretými očami počúval plážovú hudbu.
Zobudil som sa sčudným pocitom.
posledná
Niečo
ako čas sa skrýva za výhľadom
vobtiahnutých črtách postava
večnej ženy čo vždy od znova
freee urban haiku
výkriky detí
párik stromov v okne
ohne slovnaftu
znovu bdiem
vo výhľade
keď vyjde slnko rozprávaš príbehykaluže na strechách vypaľujú čierne škvrny a kdesi stúpa teplota občas myslím že nie som a ty nie si a nič vlastne nie je len zem ako hladina farebné obrázky z okna mokrý vzduch .
jar
dovnútra sa dostáva prach
atiene tvojich farieb
niekedy sa nič nedeje
tak ako na začiatku
mechanika letu
motto: „Muž kráčí. Kráčí celé dny. Příležitostně se zastaví, aby se najedl. Spí pár hodin a vstává před svítáním.
teória tmy
Vo vlasoch na konci
biela hrana
hovorím vietor a
vsnehu stopy
tento text
Avraky betónupreplávajú dole ulicouako ostatky
dnivktorých svetelné škvrnysú ryby na dnenášho akvária
súhvezdia
rozliate vody atváre
into the wild
Milujem ťa – píše mi Danka. Sedím na gauči a pozerám do slnka. Nie, vlastne už tretí deň padá sneh. Hromadí sa v uliciach, ktoré takto nahobielo vyzerajú takmer bezbranne.
pre červené dievča
rozprávaš oslovách
ako tvoria kruhy
kdesi vtebe
sa dvíha
toy
vjednoduchosti je
takmer krása
triezvy prvý deň aposlednú noc sa
pridať kskupine mormónov
krása
povedala krásana zemi sa kĺžu kaluže
čajky do vzduchua ty
vo výhľade za pár dní alebo rokov
na Dunaji
ty a voda
rozbiť plochyabyť tak trochukončiacou vetou
otváram dvere astojíš vnich kúsok nad zemouzrkadlá súvrstvené prachom
otváram a ruky súako pokračovanie priestoruvktorom nie som
ako nie sity
poézia
Na pozadí počasia
ainých období sucha
jednoduchá postava
vrastajúc do seba
bibliotéka
Všetci sme čakali
aPaľo sa držal detskej mapy sveta ako
kliešť na koži
sedela si opozerala priamo pred
o vode
rozbíjam na kruhoch vody
pod tebou sa plaví hladina alebo zem
rozumej tomu ako triezvieť
až na večnosť
jeseň
Celkom hnus. Po siedmich rokoch pil burčiak. Stratený kdesi na chodbách ubytovne, pozeral cez zarosené okno. Kraj bol vhmle, znej sa kde tu vynárali črty mesta, cudzích ľudí na uliciach.
mechanika spadu
Som chrapúň aprimitív. Pred týždňom som sa presťahoval. Sedím vkuchyni apozerám zjedenásteho poschodia. Nad Petržalkou visí mesiac.
trochu parabola
Svet je guľatá plocha
svýhľadom na
fázy slnka
od nepamäti kpamäti
amerika
Pred slovom
je len ďalšie slovo
aniečo je
nad vodami
niekedy to je
Ako tvoriť vrukách
Zem či vodu
hltať
ťažký vzduch
horí horí čo má krídla všetko letí
pred očami ti horia
mená vecí
za sklom
sa vytvárajú drobné vločky
neviem
Neviem a rozmýšľam o ľuďoch čo stoja večer za oknami trochu osamelo stará žena ukazuje priamo pred seba rukami v snahe dozaista niečo dôležité niekomu povedať a rozmýšľam aj o tráve na Kaukaze mokrej po búrke na druhej strane týchto vecí zapínam svetlo a otváram okná oproti sa hýbu biele oblaky a je to ako z filmu alebo z fotky jak Dean v plášti fajčí a prediera sa dažďom na čiernej a bielej ulici vlastneneviem.
letná sezóna
Letná sezóna už skončila
vyzeralo to tak čudne
len ty ja
astaršia pani čo tlačila vozík plný kartónov
mechanika spadu
13
Mám strach.
Vytváram slová, aby som vnich našiel význam tohto, či všetkých príbehov. Spoza mláky písala Lulu, ešte stále nosí na krku medailón, ktorý som jej kúpil pred jej odletom. tu jetak vela veci, vsade okolo, ach.
vlny a krídla
Od rána prší
včera som celý deň nosil knihy
až bolo všetko prázdne
svietilo slnko
mechanika spadu
Som chrapúň,primitív a recidivista. Pred týždňom som sa presťahoval. Sedím vkuchyni apozerám zjedenásteho poschodia. Nad Petržalkou visí mesiac.
prvá
náhle mám v sebe množstvo slovpadajú zhoraako kvapky krvi v letnej búrkekeď nad hladinouzostava visieť ti chopriesvitných chvíľ životaz druhej strany cesty končia uprostred križovatiek ľudia na ne pozerajú z okienmenia sa len farby priestor je modrýutrpenie čierne a láska červená krv
z kameňa žena
ako zkameňa vytesať tvar
vňom odrazené svetlo tieni
dnešné polohy slnka
priamočiare cesty končia náhle
ľúdia sú odfarbené deti
Máš červené vlasy prefarbené na čierno
podo mnou sa kolíšu oblaky ako krištáľové lode
ľudia
vyzerajú smiešneteplom zaborení do asfaltu
yvon
Vždy som vedel že ju stretnem. Kurvu Yvon ajej zelené oči. Vlastne som ju už dlho poznal. Sedela za barom a pred ňou stál akýsi ružový drink.
ďalšia víkendová udalosť bez pointy
Znovu máš na sebe šaty tak ako na čítačke kde som ťa videl prvýkrát. Rozumieme si. Smeješ sa aja si vravím, že aj po raňajšom návale úzkosti viem rozosmiať ženu. Priam zázrak.
pozbierance
Súkromie
otvoril oknona križovatke bol hlukpozrel pred seba
po prechode kráčali malé detido blízkej školy
zhlboka sa nadýcholanatiahol pred seba rukyboleli ho lakte
nepamätám si
od 14:30 do 16
mi vizbe svieti slnko
všetko je jasnéa dokonalé
každú noc aráno
smejem sa keď ťa počujem hovoriť
všetko sa zdalo akosi nejasné
vpriestore mladý muž
čakajúc na veľkú lásku
a námestie plné drobných častíc
naho
Prázdno je len melodickým zvukomza hranicou počuteľnosti
nekonečnopoznávaš podľa krivkyvnútorného pohybu
vpohlavísa spájajúelementárne častice
akvety
priestor je ticho medzi nami
Bol koniec víkendu
na štrku pri dunaji
padalo slnko aty si fotila
jeho ostatky
Uprostred
chcem povedať
nech ďalej tečie čo tiecť má časom roztavená zem
a svetlá pohybu v nich
príbeh oohýbaní prvých aposledných rúk čo držali tak pevne pevnehra na lieta nie
99 alebo deväťdesiaty deviaty
Nad Parížom, vopare, zapadalo slnko. Biele. Stál som pod Eiffelovkou apozeral na ľudí okolo. Zamilované páriky, Japonci loviaci záber, či hipisáci sediaci na tráve, akoby vystrihnutý zčiernobielych fotografií môjho otca.
rozmery
Vtých puklináchje vždy ľadkeď sa snažíme nestupiť
šmýka sa
aje to chvíľa pred pádomči niečo viacv ďalšom rozmere
váhavo neviešzároveň si
takmer jarná príhoda.
Chcel som písať o váhe, ktorá na mňa doľahla dnešné ráno. Zamračilo sa. Vtáky budú lietať na nižších poschodiach. Päť hodín.
entlastung
Úspech je cestou krvi. Ráno som rozmliaždil na schodoch susedu. Chvíľu bolo ticho. .
nemusíš nič hovoriť
Od rána cítim jarbudím sa ako jednoruký vrhač dýk
cestou sú stromytenké čiary
vrhač dýk hrás tebou hru na blízku smrťo ďalšiu šírku tvojej dlane
vrhač dýk je plytkou ranou
krátka nedeľná poviedka v ktorej sa nič nestane
Kristína krúti neveriacky hlavou. „Takže ty si schudol za posledný týždeň päť kíl. To je veľa, mal by si začať normálne jesť. “
Hovorím že ešte nie, že ešte dva týždne musím túto polohladovku vydržať.
po čase
je to len pár nádychov ako pred okamihom niečoho či ničoho písať slová o žene čo kreslí zimnú krajinu na biele kamene stále odznova prefarbujúc sneh.
krátke leto
Rozhodne to bol dobrý čas. Ležal som na pláži ačítal Nietzeho, potom len tak pozeral po škaredých severných ženách, na Miša, čo staval zpiesku nejakú zrúcaninu, vlny a hrdzavejúci vrak, ktorý kotvil pár stoviek metrov od brehu. Neskôr som si znovu ľahol a sprivretými očami počúval zlú, plážovú hudbu, ktorá hrala zblízkeho bufetu.
Zobudil som sčudným pocitom.
mechanika ohňa
Bolo teplo. Potom začal padať dážď abolo mokro. Všetko okolo spelo ku koncu či začiatku. Veci sa zdali byť malé iveľké.
láska
Na pódiu skákal Iggy Pop a neskôr bolo ticho ľudia šli inam zostali len poháre z umelej hmoty a ty si mala krátku sukňu také čierne na nohách neviem čo a bielu košeľu potom bola láska v stane za pár krátkych minút bolo teplo a ktosi vedľa hovoril všetky tie slová na ktorých sa ženy smejú a ony sa smiali stále smiali a ja som ti nemohol roztiahnuť nohy lebo si mala na nich to čierne úzke
v noci som šiel spať do iného mesta a ty skoro ráno s iným mužom do Prievidze k rodičom sestre diaľkové svetlá rezali na ceste dlhý tieň a mňa bolela hlava až mi z toho tiekli slzy .
mechanika vetra
To ráno bolo len ďalším ránom. Dlho ležala v posteli a počúvala zvuky z ulice. Všetko bolo konečne biele, ale nebol to sneh, ako si myslela, len nočný srieň na všetkom primrzol.
Vyzeralo to dobre, tak čisto, ako čistý, ostrý ľad.
jáj ajajáj
dievčatká dnes znovudo školy kráčajúsamébez doprovodu
sledujem ich spoza rohuv slnku krásne pohybyladili bys tými mojimi
a vo vačku mi šuštia cukríčkysnáď dnes spolunájdeme dáke kríčky
ej dievčatká krásnetu muž čaká a žasne
kráľom na g1
Kdesi uprostred slova
rozpínanie vktorom hráš
vlastnú postavu vždy
keď prídem
ročné obdobia
nie je to najhoršie ránovtom meste je nedeľa
padá dážďa kúsky nehy
hľadáme na hlavnom námestí kde sa v ohrade tlačia dve ovce a ježiš vyrezaný z dreva a dunajje dnes len široká rieka ticho tečie my stúpame nad ňou pozeráme na vodné vtáky ktoré sa bijú o kus mokrého chleba teba znovu niečo bolí a ja som inde
na druhej strane začínajú ďalšie ročné obdobia.
obrazy
Vplných stopách bielej
padajú kusy
detských hlasov zminulých zím
vlesoch mĺknu.
24
v tržnici sme s Ivanom kradli mandarínky pomarančekapustu priamo zo sudov a nejaké tie žemle si pchal priamodo svojho kabáta a usmieval sa usmieval ako boh keď mi vravel že tá zem je ľahká všetkým veciam na večnosť bolo skoré ráno dvadsiatehoštvrtého a celú noc sme v podniku hltali dym zcigariet pili zlú vodku až na konci všetci hádzali poháre o stenu potom po tých črepoch dupali na drť na prach a ráno slnko pálilo v očiach s mrazom až tiekli slzy boli vianocestromysťaté v oknáchsvietili
vystrihnuté hviezdy .
deň
5:30
Ráno. Studená sprcha potom krátka rozcvička. Pat Metheny a čierny čaj. Neskôr držím vrukách psychoterapiu asnažím sa čítať.
o priestore
anedotýkajte sa sklenených miest
sú trocha krehké
ako vsladkých hrách zminulého svetla
zopár príbehov
o mojej žene
Počúvali sme mesto pod dymom
vravela si hmla
a chladné dni a konáre vtak trochu
bielom parku sme
súkromie potichu
sú chvílekeď ležímakoby pred smrťou sú oblakylen tenké čiaryvo vzduchu súiné chvílekeď počúvam ich priestoromzvoniace hrany.
modrá a mesto
amentálne postihnuté dieťa
na mňa zokna kričí
že už spočítalo svoje dni
napriek tomu naťahuje ruky
asi v noci
a v lese vyleziem tak vysoko na strom aby som ti priniesol imelo teda ak ma prestane bolieť chrbátlebo sme akosi ostarli medzi dňami to asi v noci keď nás nikto nevidí potichu starneme.
na konci slova
V rovinách čo sú a takmer nekričia by som chcel čítať len dobré básne vždy od slova začínať nad vodami dnes boli kopce pri Trenčíne posypané bielym prachom s krížom visieť bez bolesti vo vetre sa ohýbať na horizonte kdesi za mestom začínal budúci mýtus v ktorom naši hrdinovia v rýchlych strojoch zabíjali na okrajoch ciest dravé vtáky a deti sa učili prvé písmenká v kapitálkach lámať chlieb a piť červené víno chodiť po vode ako klaun v cirkuse na konci s dlhým potleskom v tom mýtickom príbehu mŕtve krídla ešte vždy mávali vo vzduchu a pri pohľade na ne človek mal pocit že cesta vlastne nie je to len kopce ktosi cez noc poprášil snehom .
povedala
je to len drobné chvenieako medzi riadkami zopár výdychov do chladurastieme ako rastú kruhy
vdreve
každý drží správny tvar aj keď občassú rána
obyčajné svitanie .
minimal
od začiatku sme to vedelinič len čas apriestor a slnkoaj dnes ránovychádzajúza žalúziami
tak dýcham opatrneaby som nevyrušilslováčo ešte nie súna papieri
niekedyto celé dáva zmyseldokoncazostáva vybrať pár vecívyraziť
a priestor
dve
Bola to robota
uvidieť kokota
vo vlastnej tvári
bola to robota
alegória
to vznášaniekeď čakáš na farbu
za dverami
spomienky na životvdetstve rodinné domy apárstarnúcich žien
v daždi
je
Tak trochu vtme
je štvrtý november
pekné dievča za tescom sa ma pýta
či nechcem pôžičku zbanky
akoby vode
Od rána ma bolí hlava niekde vzadu a po bokoch mi možno rastú vlasy či možno len tak dnes budem sedieť a pozerať do okna na obed skočím do ázijského bistra niečo si prečítam a ďalej budem pozerať na tých dvestoštyridsaťšesť balkónov oproti pod zatiahnutým slnkom stará mama vraví že tento rok napadne veľa snehu že cíti napätie v nohách že musí stále chodiť že v Dunaji stúpa voda trochu rýchlejšie a navečer sa pôjdem prejsť pešo k rodičom po Vajnorskej budú na mňa kričať ľahké ženy a mňa bude stále bolieť hlava večer ti napíšem správu a ty mne inak to už dávno neviem.
Dnes
sme znovu nič nenašli v žltom lístíčo tak náhle napadlozačiatkom novembra
len holuby lietali vkŕdľochnad cestounadpoľom
tebe sa to páčilo
aja som sivystrihol aposkladaljaponského draka
babie leto
ten chladný vietor pritiahli vtáky zlesa
ráno krúžia nad domami
do správneho tvaru
tohto nedeľného dňa zostáva už len
muž
že muž
ktorý ďalej kráča je len muž či voda
čo tečie
na koniec ďalšieho dňa
obdobia
11. 9 je už takmer jeseň
do krivého svetla svieti
prázdna pláž
a ženy do vetra
trochu o vode
tak sme zrovnali krok s vodou čo tiekla pomaly za ďalší ohyb. tak ako my kráčali aj iní po brehus kamennou plážou vyplaveným drevom a hladinouktorá teraz večer je len plochou pre čiernunapriek všetkým farbámčo sa hrajú na ďalšie ročné obdobiamyslím že som v ostatnom čase a dnes trochu viac unavený roztváranie očí sa nekoná a ani dotyk nemá nič spoločné s tým o čom už nevravíme. myslím . som.
právo na život alebo báseň pre malú kurvičku
ešte vždy sú ženy krásne
ženy ktorým vravím ako ich milujem
aj keď
toto leto láska a iné slová
Divadelná Nitra - RAVENA
A je to tu opäť - blíži sa festival Divadelná Nitra, počas ktorého bude opäť prebiehať public-art projekt RAVENA.
RAVENA je o umení v uliciach. Od 21. do 26.
hlboko
je to v tých popraskaných stenách či pohyboch medzi nimi
v bielej farbe večer si vyberáme bezbolestné miesta na ktorých o kúsok zostarneme tak trochu neviditeľne a niekedy je to v prázdnych rukách čo chvíľami držia čas na okraji zdania niekedy na ceste k ďalšiemu pohybu všetko niečo stojí a ešte vždy chceme každé ráno o trochu dlhšie spať pomaly privierame viečka prehadzujeme sa na inú stranu a medzi tým pravidelne dýchame .
na druhý deň bolo svetlo
no nikto tam nebol
voda tiekla pomaly ako krv z olova a okolo sa tiene hrali na niečo bez konca si povedala že to plynie ďalej a ono to bolo ako obraz zväčšený do seba začínal a končil v jednom bode bez ďalšieho pohybu v druhom obraze si mala oči a ruky a všetko čo k tebe patrí na zle zaostrenej fotke a zatiaľ čo sa dole ulicou hnali všetky tie hlučné stroje a deti mal som pocit že môžeš zmiznúť niekde vtom čase keď na schodisku počuť
len blikajúce svetlo
.
na krátko
privrieť oči a počúvať ako v ušiach bije srdce pred spánkom hlboko dýchať rozobrať na drobné všetky tie rána keď sa otvárajú staré rany na koži a písať na papier nakoniec je to vždy rovnaké ako čosi drsné hranou ťahať cez oči myslieť
cesta
vieme o všetkom ako plynú veci a dejú sa ďalšie sedím v kupé a ty vedľa mňa za oknom miznú mestá a obloha je modrá ako nebo to z druhej strany vody vravíš že ženy nemajú dušu a mená len tak prilepené na telo niečo v nás tečie priamo cez kožunecháva stopy a ja stále pozerám poza sklo počúvam a nečujne posielam bozk dievčaťu v ružovom na parkovisku smeje sa a máva .
v súmraku
čiary pohybu a v nich nič viac všetko rozpustené ako vodou popri ceste na okraj mesta miznú neznámi ľudia v iných krajochobčasdo tmy koncami cigariet kreslia kruhy ty sa to snažíš zachytiť na film a ja ja stojím za tebou alebo vedľa. rukami miešam vzduch či kusy priestoru hrám sa na :lje ta nie len aby som ťa trochu pobavil a v ďalšom rozprávaní zatváram dvere na vrchnom poschodípozerám do prúdov svetielčo kdesi končia .
v letnom daždi
medzi domami z betónu padá dážď a ľudia sa skrývajú trochu osamelo pod svetlom z lámp krčia sa vystrašení tým náhlym prázdnom v priestore pred spánkomkeď človek ledva dýchaa v okne oprotisi muž v stredných rokoch žehlí košele pomalými pohybmi jednu po druhej tak ako každý večerpo ma ly pozerám do jeho izby dýcham mokrý prach čítam tvoje správy v ktorých píšeš o ďalších koncoch vecíčo končia v tomto daždiakoby ktosi dlho miešal vzduch či to ticho medzi kvapkami
v lete
to teplo šialene suché teplo a tvoje vlasy rozliate vo vode keď splývaš vietor čo v nás niečo láme veci stúpajúce vzduchom až na siedme poschodiea vyššie rastieme. stále vyššie ako bez tiaže v tom čudnom lete dlhé ulice fotky z afganistanu visiace na námestí pár ľudí čo stoja v tienity a horúce noci po sebea vietor. čo niečo láme .
rozchádzanie
ešte vždy trochu bolestivoplávame v tom obraze ktorého okraj už ošúchali iné ruky na začiatku sa to nezdá
na konci tiež
báseň pre dievča v zelenom tričku
nechať sa potrhať vetrom na kusy sa nechať potrhať stretnúť ťa s iným mužom počúvať zvony pred šiestou keď je sucho a teplo v meste pod nohami rozpúšťa čiernu na smolu s osamelou stopou detskej topánky v tom dávnom lete znovu roztiahnuť ruky a cítiť vzduchv očiach ťa stretnúť a byť trochuiným mužom
biela
slnko v takom opare svietilo tesne nad krajomkdesi pri Nitre
a bolo mi tak čudne a bolo biele potom mi napadlo že dnes večer sú tieto chvíle ako dejiny tvojej bolesti
v ktorých vždy od začiatku
bez pohybu sedím
obyčajne
že moje ruky sú z cudzích rúk beriem do nich tečúcu vodu a hlboko pijem studená pozeráš na mňa keď hľadáme kus dobrej zeme len pre teba a o čosi mladšie ročníky vedľa sedia v tráve publikum venčí domáce zvieratá a vtáky visia vo vzduchu ako pevné body o ktorých hovoríme tak ako hovoríme o strachu rozprávky osamelých večerov a rán keď sa v nás čosi budí pod oknom hučí doprava deti ešte spia a ty máš pocit že tie ruky tie ruky tak trochu zdreveneli.