...

Za siedmimi horami, za siedmimi dolami,

bolo to už trochu dávno,

keď slniečko nad nami

svietilo vždy každé ráno.

 

Nič bohužial netrvá večne,

na oblohe pristál mrak,

zo strachu a to viem presne,

zakalil sa všetkým zrak.

 

Slepí, ale v plnom rozkvete

začali sme blúdiť po svete.

Okrem tmy však bola aj zima

"Slnečné lúče, prosím, prikryte ma!"

Veľký zmätok prebral moc,

no nikto neprichádza na pomoc.

 

Starí mladých poučujú,

morálky sa donucujú.

Mladí im však nadšene

vravia "My to zvládneme!"

 

Ja ale nechcem svetu mier,

chcem len dotyk nežných pier.

Pohladil by moju tvár

a pozrel sa mi do očí,

lebo nie je žiaden svár

čo našu lásku premočí.

 

Odteraz a to viem iste,

nič nebude také isté.

Vďaka Tebe, nebol to len krásny sen

a opäť mi svitol slnečný deň.

 

---