Kráčal pomalými, rozvážnymi krokmi, vysoká monolitická stavba pred ním sa strácala v ťažkých tmavých oblakoch, občas mu zmizla z dohľadu úplne, možno je falošná, hovoril si, možno je len prízrakom, ktorý ho má zmiasť na jeho služobnej ceste, kráčal však ďalej, pod holými konármi stromov, míňal drobné stavby, v ktorých blikali svetlá,
ale nezastavoval sa, niesol zapečatenú zmluvu, ktorú mal odovzdať na skalnatý oltár priamo na vrcholku hory, nohami zakopával o úponkové liany, drobné kríky a bodliaky, keďže touto trasou sa už dávno nechodilo ani nejazdilo, a spod hliny vykúkali len staré koľajnice, kamenné základy totemov, dopravné značky s vyblednutými farbami,
„kedysi,“ pomyslel si, „tu stálo mesto, v ktorom tavili kovy a vyrábali mince, po uličkách sa potulovali zhrbené postavy s papierovými maskami a lákali okoloidúcich na podpis kúpnej zmluvy,“ jednu mal pri sebe aj on, spájala ho s tým monolitom ako neviditeľná reťaz, bol pútnikom, ktorý prinášal zvesť o spiacich telesách, spiacich božstvách, nemotorne sa vznášajúcich nad ľudstvom ako matná kupola, cez ktorú už našťastie dávno neprenikajú smrteľne nebezpečné slnečné lúče,
len vďaka jeho odhodlaniu sa mohla naplniť úloha, ktorou ho poverili v chladnom svetle kancelárií, keď rozhadzoval drobné kosti v konferenčnej miestnosti v akejsi uniformnej výškovej budove, díval sa oknami na panorámu mesta, ktorá pripomínala pokojnú hladinu, pod ktorou ľudia zo zvyku stále chodili do obchodov, zo zvyku platili za tovary a služby, hoci na to už nebol dôvod a bezcieľne sa tmolili sem a tam ako zabudnuté prízraky,
...
5
169
12
Povídky
28. 12. 2024
Písmák