45 minut...

Prišla do triedy. Konečne! Pozerám sa na ňu. Upreto. Nenápadne? So zmiešanými pocitmi tichej radosti, strachu a chcenia. Nie túžby. Chcenia. Chcem, aby si konečne všimla môj hranoskrývaný, o to jednoznačnejší záujem - o ňu. Chcem, aby vedela, že som to práve a opäť ja, koho pohľad na sebe tak intenzívne tuší. Chcem, aby pochopila, že to ona je objektom mojich váhavých, takmer cudných predstáv,že práve ona je zdrojom môjho napätého a trpezlivého čakania i žiadostivej nedočkavosti zároveň.

Premýšľam, po čom túži ona a či v nás existuje nejaký priesečník. Na prvý a aj na druhý pohľad je krásna(aspoň pre mna určite) - a nepreniknuteľná. Alebo chce byť. Alebo tak iba pôsobí.

V každom prípade, sediac oproti nej sa moje komunikačné schopnosti stávajú značne obmedzené.

Som deprimovaná tou chvíľou. Silou prežitku. Už dlhší čas žijem v presvedčení, že mne sa ,,to" nemôže stať,zamilovať sa do profesorky. Dosť ťažko sa zmierujem s vlastným omylom. Začínam chápať, že ani vekom, ani skúsenosťami nebudem asi nikdy dostatočne obrnená voči sklamaniu a že ani bolesť a smútky minulosti nezmiernia staré dobre známe pocity pri novom pobláznení mozgu (je to mozog, čo mi pobláznila?). Zdá sa mi až neuveriteľné, že dnešné reakcie na existenciu a aktuálnu prítomnosť vyvoleného objektu milostného záujmu sú takmer identické s tými pubertálnymi, dávno pocítenými a pominutými, často odsúdenými a odhodenými mnou samou ako nepoužiteľnými pre pokojný vnútorný život, za ktorým sa trasiem.

Bojím sa odmietnutia? Vlastne to nie je otázka. Je to tak. Žieravý strach z odmietnutia. Hlodajúci, vytrvalý pocit, súvisiaci s komplexom menejcennosti. Nezmysel!? Mám dosť sebavedomia. Naozaj mám? Nechcem o tom teraz premýšľať. Môžem sa predsa týrať aj inými, rovnako peknými úvahami. Opäť sa vraciam k zhrnutiu toho, čo sa mi o nej podarilo zistiť - konzervatívna, vzdelaná, ambiciózna, silná osobnosť, prirodzená autorita. Nehovorí o sebe, a preto je všetko ostatné také jasné ako biele miesta na mapách. Súkromie neznáme.

Zvyšok je teda len na mojej fantázii

Dvíha sa. Zasúva stoličku, balí mobil, ucebnice,papiere,testy. Razantným krokom, takým prekvapujúcim v tejto spomalenej chvíli, odchádza.