Cesta mojeho Ja

ticho a tma...tunel, svetlo, brana
moje ja zazvonilo
automatika
moje ja voslo
uvidelo cakaren
nikoho v nej nebolo
na dverach:`klopanim nerusite!`
moje ja zaklopalo
ozvalo sa:`vojdite!`
moje ja voslo a zajachtalo:`dobry den! som ja, neviete co tu robim?`
krasna blondina s hlbokymi modrymi ocami sa usmiala na moje ja a milo zavlnila hlasivkami:`cakali sme na vas. boli ste sice objednany o
trochu skor, ale kratke meskania tu tolerujeme. ostatne, nic vam
neujde. date si kavu, caj, alebo mineralku?`
moje ja sa chvilu spamatavalo z tolkej krasy a nemohlo odtrhnut oci
od tejto anjelskej zeny.
`poprosim caj, ovocny, bez cukru. kavu som vysadil pred par rokmi,
viete, z obavy o srdce...` moje ja sa nemotorne uhlo milemu
stvoreniu, ktore si to namierilo k umyvadlu z rychlovarnou kanvicou v
ruke. ziva nadhera mierne zaklonila hlavu a vyfukla pramienok
zvlnenych vlasov, ktory jej padal do tvare:`clovek by si mal dopriat
na co ma chut. inak je jeho zivot prazdny, nemyslite?`
`nikdy som nad tym neuvazoval` ticho a nepritomne prehovorilo moje ja. v tom sa otvorili velke kozene dvere a vosiel stary, ale na pohlad
stale silny muz. oblecene mal cosi ako dlhe biele sukno, ktore mu
volne povievalo pod kolenami. bol bosy, ale posobil velmi cisto.
vlasy mal uplne rovnake ako bradu, dlhe a sivobiele. jeho hlas znel
hromovo, bol priamy, cisty, ale nie taky, aky mavaju spevaci, mojemu
ja sa zazdalo, ze tento hlas je urceny iba na vyrovnanu rec a nicoho
ineho nie je schopny: `Angela, znovu mi zdrziavas stranky. takto sa
nam tie sklzy nakopia jedna radost` pohladom zamieril k mojemu ja
`vitajte! pojdeme ku mne, Angela vam spravi caj a prinesie vam ho do
mojej pracovne`
`ako poviete, sefe!` milo a dost koketne sa usmiala Angela.
moje ja voslo a skumavo bludilo po pracovni. police boli plne
sanonov, ale miestnost bola kupodivu bez knih. zariadenie bolo stare
a pripominalo izbu v nejakom muzeu. dojem kazil akurat pocitac na
pracovnom stole a velka farebna tlaciaren znacky Hewlett Packard.
stary muz si vsimol rozpakov mojeho ja a akoby na ospravedlnenie
povedal:`viete, technika. pred nou sa nikto neschova. ani nam sa to
nepodarilo. posadte sa, prosim!`]
moje ja sa pohodlne usadilo v makkej fotelke prave vo chvili, ked
Angela priniesla caj pre moje ja a pohar vody pre sefa:`nenechajte sa
rusit` povedala vo chvili, ked jemne za sebou zatvarala dvere.
`aby sme presli k veci, ehm, ...moje meno je Peter a som veduci
personalneho oddelenia v podstate od jeho vzniku. Angela je moja
siedma sekretarka. paci sa vam, vsak?`
moje ja sa zacervenalo, ale nezmohlo sa na odpoved, na chvilu sa mu zazdalo, ze sa Peter opytal `chceli by ste ju pretiahnut, co? keby to
slo...`, a teraz si vobec nebolo iste otazkou, co je vlastne skutocnost, je vo svojom sne, alebo v sne niekoho ineho?
`nemusite sa hanbit, kazdemu chlapovi sa paci. Angela je ozdobou
nasho oddelenia. inak by to boli len informacie, databazy, diskety,
papiere...az mam z toho hrozu. je toho cim dalej, tym viac. pamatam
si zaciatky, bola to v podstate kludna kancelarska praca. a dnes? ani
sa nepytajte! ludi je ako maku, nestacime triedit, zaradovat,
prijimat...vela starosti nam robia odvolania zamietnutych
stranok...to predtym nebolo!...ponuknite sa!` povedal Peter a
naciahol ruku, v ktorej sa trblietala nadherna tabatierka zo zlata.
`dakujem, ale nefajcim` povedalo moje ja a usrklo si z ovocneho caju.
`vieme!` povedal Peter a milo sa usmial `ale toto je iny tabak,
staram sa on sam, viete, hobby. alebo vyskusate kanabku?`
`nie, nie, dakujem! ale ste velmi mily...prepacte, ze sa pytam, ale
ja stale nerozumiem...`
`to je v poriadku, to je normalna procedura. kazdemu to trochu trva,
ale uistujem vas, ze si zvyknete` Peter si povzdychol a vyfukol dym, ktory si to po kratkej chvili vznasania zamieril dole. mojemu ja pripadalo vsetko divne, takze sa tym prestalo zaoberat a v podvedomi sa sustredilo na Angelu. co asi v tejto chvili robi za tymi kozenymi dverami? komu predtym varila caj? komu sa predtym tiez pacila? komu vsetkym? je vobec nieco za tymi kozenymi dverami? moje ja sa znovu napilo. nikdy predtym nepilo tak dobry caj. tuto zvlastnu chvilu mlcania prerusil Peter: `toto je vstupny formular. je uz vyplneny, vieme o vas vsetko, tak sme si dovolili vyplnit ho za vas. setri to cas a navyse...vyhneme sa nepresnostiam vyplyvajucich zo znacnej subjektivity nazerania na vlastny zivot. takto je to rychlejsie a zarucene objektivne. staci uz len vas podpis`moje ja sa chvilu strnulo divalo na dokonale vyplnene stranky svojho zivota, roztrasenou rukou chytilo pero priviazane o stol zlatistym motuzom (pokusal sa ho predtym niekto slohnut? tu?!) a zajachtalo:`kde to mam podpisat?`

`pravy dolny roh. aha, tuto!... vedel som, ze to nebudete citat. nikto
pred vami si to neprecital` sklanal sa Peter nad mojim ja a ukazoval
na miesto, kde sa moje ja prave podpisovalo.
`tak to by sme mali! este raz, vitajte!` Peter unavene sklzol do kresla a zahasil vlastnorucne vyrobenu cigaretku. kozene dvere sa otvorili a vosla Angela. moje ja nedokazalo mysliet na nic ine...
`podte so mnou, trochu vam to tu poukazujem` moje ja nasledovalo
Angelu. `dovidenia!` povedal Peter. `dovi!` odpovedalo moje ja zasnene a Angela za nim navzdy zavrela kozene dvere...
potom som vystupil na svojej obvyklej stanici a frcal som ako kazde
rano do prace, dufajuc, ze mozno este niekedy uvidim Angelu.