žiť tak

žiť tak

Ako vzácny dar našla som - vtedy dávno - napísané vo svojom pamätníku:

Skús žiť tak, aby keď v starobe budeš spomínať na prežité chvíle, nemusela si sa sama pred sebou červenať...

Skúšam.

Červeň asi nevidno na mojej tvári, ale koľkokrát v živote prežívam červenanie sa bez červene. Pred tými, na ktorých mi záleží. A pred sebou? Aj na toto sa nájde v priebehu rokov dôvod. Všetko mi nevyšlo. Ale, napriek tomu, toto odporúčanie beriem naozaj vážne! Dodnes.

***

Naozaj vzácny dar: od človeka obdivovaného, a keďže sa mi ako trinásťročnej k slovu hlásili i hormóny, stal sa i mojou prvou láskou. Čo stále trvá?

ČO STÁLE HREJE.

Môj učiteľ slovenčiny. Mladý, dvadsaťštyriročný. Vtedy tesne po ukončení vysokej učil na našej základnej. Svojím výkladom dokázal tak veľmi nadchnúť, vytiahnuť veci, ktoré boli hodné zamyslenia, obdivu, úžasu, vyvolať city ...

City spojené s literatúrou, ktorú sme preberali, s formou a hlavne s jej obsahom,  a zároveň i city spojené s ním. Nebola som vtedy jediná – dozvedela som sa po rokoch. Vedel to s ľuďmi.

Čo sa mi nesúvislo vynára z tých teplých spomienok?

Býval v kabinete slovenčiny. Dočasne, kým nevyrieši svoju bytovú otázku.

V priebehu toho roka, keď ma učil, vytrhali mu, dvadsaťštyriročnému všetky zuby. Všetky, naozaj. Aspoň tie, čo boli vpredu. Postupne. Medzitým učil. A vyrobili mu protézu. Ktorej používanie postupne zvládal.

Bolo to zaujímavé, „hrdinské“, a obdivuhodné, pretože jeho popularita neklesla.

Celé noci som vedela preplánovať: má dvadsaťštyri, ja trinásť – nie je to malý vekový rozdiel, ale je tu nádej!!! A zároveň som tušila, že mizivá.  Snažila som nepripúšťať si to. Ale rozum sa mi stále miešal do budovania vzdušných zámkov!

Aké sladko-bolestné plánovanie!

I spomienky na to, ak sa mi prihovoril, alebo... už niečo príjemného som si vytiahla z pamäte.

A aj pulóver sme mali rovnakej farby. Tak ten som si veľmi obľúbila. Teraz rozmýšľam, ako asi ten kus odevu dopadol, kedy „zmizol z môjho života“. Neviem. Ale dobre si ho pamätám!

Potom prišli prázdniny, a ako mi chýbal! Tešila som sa do školy ako nikdy predtým.  Lenže nástup do ôsmej triedy znamenal sklamanie: Môj učiteľ slovenčiny na našej škole skončil, dokonca sa aj presťahoval do iného mesta.

Zistila som si aj adresu.

A aj som napísala list. Jasné, že nie zaľúbený.

A aj som dostala odpoveď! A krásnu.

A aj mám odložený ten list!

Trpela som, keď sa mi moja láska len tak vytratila z dohľadu a z blízkosti!

Sledovala som Jeho osud. To už len z diaľky a On o tom nevedel. Myslím si.

Jediné, čo ma hrialo bolo, že mám jeho adresu: no veď vyrastiem a potom sa znovu pokúsim... Lenže napokon sa neočakávane vyplnila nejasne tušená hrozba a oženil sa!, presťahoval do ďalšieho mesta ... a potom som už ani nezisťovala jeho adresu!  Hoci ma to stále lákalo, „nechcela som však narúšať jeho manželstvo“.  I keď to znie smiešne,  tak som to prežívala.

To je posledná stopa po mojej prvej láske, ostal mi zápis v pamätníku a krásny list.

Keby som veľmi, veľmi chcela, podľa mena by som ju vypátrala.