SLOBODNÍ

SLOBODNÍ

Jedného večera ma ktosi navštívil. Nikoho som nevidel, len cítil niečiu prítomnosť. Niekde vedľa mňa. Kdesi vo mne. Nikdy som ho nevidel a vedel som, že ani neuvidím. Pretože som si bol istý, že jeho podstata je zlúčená s mojou a pozostáva z čírej pochybnosti a akéhosi druhu nádeje. Jeho prejav bol jasný a zrozumiteľný, napriek tomu by som prisahal, že som nepočul žiadny zvuk. Rozprával dlho, a hoci položil množstvo otázok, na odpoveď nečakal. Vytratil sa a nechal ma samého - s mojimi zmiešanými pocitmi. Tie jeho slová budem len ťažko zabúdať. Asi som si ich nezapamätal celkom presne, ale pokiaľ viem, zneli takto:

"...ako to môžeme vedieť? Ako tomu môžeme tak slepo a bezvýhradne veriť? Že sme tu pre čosi, čo sami nevieme presne pomenovať. Že život má logický začiatok, priebeh aj koniec. Že to všetko musí mať nejaký význam.
      Celé tisícročia veríme vo vyššie sily a nakoniec už len v jednu - univerzálnu. Vkladáme do svojich dní nádej. Vkladáme do svojich dní vieru v spravodlivosť, ktorá funguje niekedy pomalšie, ako by sme považovali za vhodné, ale v konečnom dôsledku tak, ako si ju predstavujeme.
       Hľadáme súvislosti, príčiny a dôsledky, aby sme si dennodenne potvrdzovali, že existuje nejaký poriadok. Že existuje sila, ktorá nedovolí, aby sme zablúdili, aby sme sa stratili. Že ktosi bdie a dáva pozor na naše životy. Ako môžeme v najhlbšej a najintímnejšej podstate podliehať presvedčeniu, že naša existencia má dôvod, hlbší zmysel, či dokonca logické opodstatnenie?
       A ak sa stane, že nám život ukáže, že sa jedná o omyl a nedokážeme si vysvetliť, prečo sa stalo to, čo sa stalo, nasilu si nájdeme súvislosť. Nasilu si odôvodnime, i keď väčšinou aj nelogicky, "čo sa s nami zamýšľa", alebo že na to "určite príde a prídeme neskôr, prečo nevyspytateľné cesty osudu s nami zamávali práve takto". Kde sa v nás berie tá istota, že toto všetko je riadené akousi bytosťou, ktorej zmýšľanie je ďaleko dokonalejšie ako naše? Ktorej vôľa je v našom svete všemocná či milosrdne láskavá? Ako si len môžeme vytvárať a "nachádzať" pocity a vnemy, ktoré potvrdzujú jej prítomnosť? Odkiaľ... odkiaľ sa v nás berie tá istota, že JE? A že práve takáto? A jej činy a zázraky sú práve takéto? Čo nás vedie k záveru, že všetky strasti, bolesti a smútok budú akýmsi spôsobom vynahradené a budú stáť vedľa nás pri poslednom súde ako naša záchrana pred peklom? A ak ich bude málo, či málo dobrých skutkov, peklo nás neminie? Budeme uvrhnutí do plameňov, i keď sme "presvedčení", že oná Bytosť je milosrdná a všeodpúšťajúca?
      Protirečíme si a nakoniec, keď ideme do podstaty, ani nevieme v čom. Veď ani nevieme, čo vlastne to peklo je. Uvidíme až po smrti? Sme v ňom už teraz? Je to peklo previnení voči morálnym pravidlám (ktoré si SAMI vytvárame (!))? Sme masochistami, ktorí sa trestajú za prehrešky sami? Alebo peklo nebolo postavené ľuďmi? Aká je potom kooperácia či kompatibilita medzi NAŠIMI VLASTNÝMI morálnymi pravidlami a trestami PEKLA, ktoré je neľudské a nemôže teda brať v úvahu porušovanie ľudských pravidiel ako smerodajný ukazovateľ pre svoju činnosť? Či si HO každý nosí v sebe? Alebo HO určujeme podľa situácie? Peklo samoty... peklo bolesti... peklo beznádeje...? Ako môžeme odovzdane zúfať, že ak... potom budeme doňho uvrhnutí?
      Bojíme sa HO a zároveň HO potrebujeme. Pretože všade musí byť rovnováha. Musí teda mať protipól, ktorý potrebujeme viac.  Kde je zlo, tam je i dobro. Kde je trest, tam je i odmena. Kde je nevyspytateľné mávanie osudu, tam je aj odôvodnenie a poriadok. Čo ak je to "len" poriadok a chaos, ktorý sa za každých okolností snažíme vytvárať a zavádzať do nášho života MY?! Ak potom v skutočnosti nie je zlo, dobro a sú to len naše prostriedky a slová, ktorými sme sa naučili vyjadrovať príjemné a nepríjemné... ak je našou tragédiou práve ono rozdelenie dobra a zla a neuveriteľná cesta mysle hľadajúca ich príčiny, vytvárajúca celú filozofiu do tých najmenších podrobností...
      Čo ak sme urobili chybu už na začiatku počítania vzorca významu života? Čo ak sa zlo nerovná nepríjemnému a dobro príjemnému? Čo ak tie premenné tam vôbec nie sú? Keď sa stratí zlo, stratí sa aj dobro. Ak nie sú, miznú pekelníci, miznú plamene, tresty. Pred vnútornými očami sa vyparuje nebo, strácajú sa anjeli, pomocné všemocné ruky, nádej, že ak niečo nie sme schopní urobiť sami, tak nám pomôžu. Z našich úst už nevychádzajú prosby a modlitby. Zrútila sa dokonalá spravodlivosť a najvyšší poriadok.
      Je to azda najdesivejší des zo všetkých. To nepochopenie. Žiadne príčiny, žiadne dôvody, významy. A dokonca by sme nemohli toto nazvať peklom či zlom, pretože to už nie je. Nedokážeme si ani položiť otázku bez nášho okamžitého nesúhlasu, či sa bez toho všetkého dá uchovať zdravý rozum. Prečo sa toho tak kŕčovito držíme? Prečo to nedokážeme proste pustiť? Tak silno ho zvierame, a pritom sme takí slabí ono presvedčenie pustiť.

Kto, kto nájde tú odvahu? Kto prekoná des a strach z neznámeho?
      Veď kde nie je zlo, nie je ani dobro. A kde nie je dobro, nie je ani odmena, spravodlivosť, poriadok, či vyššia sila. Kto dokáže opustiť "dobro"? Azda len ten, kto dokáže opustiť aj zlo.
      A keď nie je zlo, nie je ani trest, peklo, chaos. Nie je strach, ani des či beznádej.
      Kde nie je poriadok a cieľavedomosť, neznamená to, že tam bude chaos a anarchia. Potom kde nebude význam života, nebude ani jeho nezmyselnosť. Proste BUDE.
      Ľudia nebudú dobrí. Ale to neznamená, že budú zlí. Nebudú hľadať dôvody, či príčiny, významy. Nebudú si ubližovať vytváraním zla, aby mohli mať aj dobro. Nebudú si ubližovať tým, že považujú za zlé, keď sa neplnia ich predstavy tak, ako ich vidia oni. Ani nebudú považovať za dobré, keď sa splnia.
      Pretože tí ľudia už nežijú vo svojich predstavách. O sebe, o svete, o budúcnosti, o možných možnostiach. Nedokáže ich to urobiť šťastnými. Predstavy sa neplnia a k čomu je trápenie sa neustálym hľadaním dôvodov, prečo to tak je?
      Tí ľudia žijú život teraz a taký, aký naozaj je. Tí ľudia našli harmóniu sami v sebe, dokážu uniesť zodpovednosť za seba samých, a preto sa už nemusia riadiť obmedzeniami, zákonmi či prikázaniami.  A tak už nie sú ovečkami.
      Tí ľudia sú slobodní."