Ako človek medzi opicami

Vypínač cvakol. Hala pohasla.

Tma sa rozhostila takmer po všetkých jej kútoch. Doktor Muriel si na ňu však rýchlo privykol. Zreničky sa roztiahli a tma prešla v šero. Opustil panel so spínačmi a prešiel k celám. V každej z nich sa nachádzal slabý zdroj svetla, ktorý nepatrne narúšal chmáry šera a odhaľoval spiacich tvorov. Boli veľmi podobné človeku. Ten dojem ale narúšala ich poloha. Človek tak nespí.

Muriel sa pri jednej z ciel zastavil. Nie, ešte nie. Ešte k nej tvár neotočí. Stisol malý valcovitý predmet, ktorý mal vo vrecku bieleho plášťa. Do očí mu vhŕkli slzy. Čo sa s tebou deje, hovoril si. Už si to robil stokrát, nič na tom nie je. Žiadny rozdiel. Takmer žiadny rozdiel...

Rukávom si utrel oči. Vzpriamil hlavu a nadýchol sa. Žiadny rozdiel. Otočil sa smerom k cele. Na číselníku vedľa mreží vyťukal kód. Ozvalo sa nepatrné cvaknutie. Nič na tom nie je, presviedčal sám seba. Mreže mu dovolili vojsť. Pristúpil k spiacemu stvoreniu. Z vrecka vytiahol malý predmet. Bol podobný cigarete. Vo svetle vychádzajúcom z jedného rohu cely sa zaleskol. Doktor Muriel si kľakol vedľa ležiacej bytosti. Až teraz si všimol, že má otvorené oči. Tvor nespal. Doktor si bol istý, že vie, prečo prišiel. Ten zvláštny svit v očiach ho prezrádzal. Vedel...

Muriel ťažko vzdychol. Zviera zavrelo oči, akoby na súhlas toho, čo sa doktor chystal urobiť. Akoby to už dávno čakalo. Odovzdalo sa mu. A tak ešte sťažilo situáciu človeku, ktorý by najradšej našiel tisíce iných východísk, len nie toto.

Muriel na chvíľu tiež privrel oči. Keď ich otvoril, zadíval sa do rohu cely. Zdalo sa, že nad niečím rozmýšľa. Nie, nechcel z toho vykľučkovať. Len na chvíľu... len na chvíľu to oddialiť. Vedel, že tak iba predlžuje svoje utrpenie. A nielen svoje.

Na hrote lesknúcej sa injekcie sa objavilo pár kvapiek. Žiadny rozdiel... Tvorom nepatrne myklo, keď ihla vošla pod kožu. Každý iný jeho druhu by vyceril zuby, ohnal sa, alebo sa snažil ujsť. Tento nie. Doktor mu na miesto vpichu položil svoju dlaň. Cítil pulzujúci život. Ako prúdila krv, ako sa s každým nádychom hruď dvíhala a s výdychom klesala. Čoraz pomalšie.

Opäť sa zadíval do rohu. Žiadny rozdiel, nahováral si. Vtom ucítil dotyk. Keby nevedel, koho pred sebou má, povedal by, že ľudský. Akoby mu ním to stvorenie ďakovalo. Doktorovi čosi stieklo po líci. V slabom svetle sa len na okamih zaligotalo.

Pohyb hrude ustal. Pulz už necítil.