Moja najobľúbenejšia

nech sú odozvy akékoľvek, čadoreja stále hľadám, myslela som si na chvíľku, že som ho už našla, ale zase zmizol, vie ako na to, vie, ako ma prinútiť milovať ho celý život, síce platonicky, ale naozaj...

Jedna malá nežná lienka
sedávala mi na perách
keď som bol sám v dave
stratený a smutný
S jej vlasmi okolo pliec
a očami sťa hĺbky morí
som visel niekde medzi
nebom a zemou
kde deň sa stával snom

Na lúke pod tieňom
belasých lupeňov orchideí
mi spievala do duše
obrázky o svetoch
s čiernymi bodkami
Vtedy bolesť otupelá
stávala sa cukrovou vatou
a rozkošne sa lepila na zuby

Bubny akoby zabudnuté bohom
viali do šelestu lístia
balady štrbavému slnku
a všetci blázni zdali sa byť prorokmi
čo vedia, že včera bolo pekne
Pri ich slovách sa smiali
i prúdy bystrín a kvapky
dažďa trepotali krídlami
po ich sčerenej hladine

Želal som si zabudnúť
na grimasy ľudí
a nepočuť viac spev
kostolných zvonov
ako rušia netušenú harmóniu
ktorou sa plížila
sťa hmlistú opar vôňa lásky

(Jej vlasy viali mi pred očami
a padal som na kolená
kľačiaci kráčajúc do pomätenia)

Snívala na červeno -
Roztopašná víla
so šiestmimi bodkami v očiach
- ten pohľad zvolával
búrkové mračná
a zvláštne napätie stalo sa
kŕčovitou krásou
čas trval pod pevnou rukou
nenásytnej zeme
a v posvätnom háji
vztýčených ľudskch končatín
sa zablyslo nájdené svetlo
siedmej bodky
- sťa biely manifest
odohnala ťažobné nebo

Keď sa na mňa štrbavé slnko
znovu usmialo
mohlo sa hnevať spolu so mnou
no cukrová vata
skysla a lepila sa na na päty
kričal som neveriac
ako rýchlo rastú čierne ruže...

Tvrdo sa ohýbali
zhrbenej víchrici
a zákony ostali nezmenené
len medzi čiernym záhonom
popolavých ruží
žiarila posledná bodka
zo strateného raja

---