MALÝ, VÉĽKÝ PRINC.

Malý princ ožíva, vek zrenia sa hlási

do srdca dospelosť priebojne sa vkráda,

v minulosti zapadli ušlé detské časy.

Kto prenikne vnútrom, kto pochopí asi

s čím sa v tajnom kúte trápi duša mladá?

Na hlave koruna do lesku tepaná

zdobí jeho jemné, zamatové čelo,

klenot nad klenoty, do vienka mu daná.

Moc, sláva, všetko, všetko na dosah má

a predsa jedno je,čo chýba mu.,blúdi osamelo.

Načo jagot perál zdobiaci komnaty a kroky od mala?

Sú studené! Chladia! Načo toľko krásy?

Neživá ozdoba aj keď dokonalá, to nie je trvalá

hodnota, ktorej dych a dotyk, v ňom túžba nekalá

chce poznať, vnímať ju, jej zrejúce klasy.

Tú koruna na čele nekúpi, zlatom mrazivým nezaplatí

za prítomnosť živú, ku ktorej sa skláňa.

Minca jej zvuku cenu má v objatí,

nehlučne dopadá, je mýtom zajatí.

To hodnota pravá je, nie v kove schovaná!

Malý princ pochopil, korunu sňal z hlavy.

Opustil komnaty, mŕtvy chrám šperkom vyzdobený,

odel si skromný kroj, vyšiel medzi davy,

s prázdnym mešcom našiel, kúpil skvost jagavý.

Úsmev lásky svojej nedoziernej ceny.

Už nie je malý princ, je veľký, no princ nie,

je viac, než bol v osídlí odvekom.

Dal voľnosť pocitom, prijíma volanie

bohatstva prírody, jej večné sálanie.

Spoznáva, že viac než princ, je byť len

                                                                   "človekom"...

                                                                      Deno Rimamo