PÚTNIK

Je teplá noc a ja zahalený v tme,

sediaci na brehu nemej rieky

snívam. V predstavách blízko si pri mne

Ty, čo ma nepoznáš a snívaš podobne

o prístave, v ktorom zomknú sa nám ruky.

Tak veľmi, tak živo predstaviť si viem

tvoje obrysy, telo, celú postavu.

Ľahko sa do chvíle vžiť dokážem,

v ktorej cítim blízko tvoj hrejúci tieň.

Ťažké je však zhmotniť túto predstavu.

Som pútnik na vlnách snívania,

ukrajujem metre, kilometre púte

okolo pevnosti, v kruhu obliehania,

často, denne, v noci, neraz do svitania.

Keď otvorím oči, víta ma ticho kruté.

Putujem s dlaňou vystretou do diali,

v jej smere zrak svoj upieram.

Možno sa ponáhľam, no vek malý

je vládca, chabnú mu svaly.

Nemožné je predsa putovať len sám.

Putujem tajnými, skrytými túžbami

po chodbách bludného labyrintu.

Tak veľmi zastaviť, veľmi žiada sa mi

pri nočnom svite zaliatom hviezdami

a povedať: "Nehľadaj ani Ty! Veď som tu!"

                                                                 Deno Rimamo