Maliari

     Melush stál na kamennej podlahe a zanietene sledoval bojovú scénu. Bojisko ohraničené mŕtvolami zo všetkých strán vytváralo bizarné obrazce smrti. Akýsi jazdec na koni neohrozene držal kopiju v ruke a čosi vykrikoval. Scéna sa stáčala v krátkych intervaloch a farba oblohy dotvárala pekelné divadlo. Dva fronty sa oproti sebe stretli v rozhodujúcom okamihu. Ani jedna zo strán nemala prevahu. Bol to márny boj o kúsok krajiny. Možno ani to nie. Tváre niektorých padlých vojakov prezrádzali potešenie. Nádherný kontrast smrti. Pokojnej smrti. Ležali tam akoby s radostným očakávaním. Nikto z nich nevedel prečo otáča zbraň proti bývalému priateľovi. Snáď tam bol aj niekto z jeho rodiny. Ale to sa už nikto nikdy nedozvie. Ani ten zúriví jazdec nevedel prečo útočí.

     “Nádherný obraz. Všakže?” vyrušil Melusha okoloidúci človek.

     “Áno. Máte pravdu.” Odpovedal.

     “Neviete, kto je ten B.W.?” opýtal sa drobný muž.

     “Bernard Williams. Neznámy autor. O to viac sú však jeho obrazy reálnejšie.

     “Ako to?” nechápal muž.

     “Poďte von. Niečo vám ukážem.” Po týchto slovách vyšiel Melush von, nasledovaný mužom.

    Melush a drobný muž stáli na asfaltovom chodníku a s úžasom sledovali rušnú ulicu. Cesty plné áut, ohraničené ľudmi bez duše na chodníkoch. Akýsi mladík v aute sa vyklonil z auta, v ruke mal bejzbolku a naštvane niečo vykrikoval.. Kolóna sa začala zväčšovať a mestom sa začalo ozývať trúbenie, ktoré občas prerušili nárazy, mačkanie plechu a rinčanie skla. Ako keby sa oproti sebe stretli dva fronty. Ani jedna zo strán nemala prevahu. Prázdne výrazy v tvárach prechádzajúcich ľudí prezrádzali aj ničotu v ich dušiach. Vozidlá tam len tak stáli a ich motory revali v šialených tónoch a dotvárali súzvuk pekelného muzikálu. Vodiči ani nevedeli prečo vlastne stoja. Kto je tomu na vine. A vlastne sa ani veľmi neponáhľali. Jednoducho len vedeli, že už musia ísť preč. Kam a načo? To nevedia doteraz.

     Melush a drobný muž sa presunuli ďalej.

Stáli na mäkkej, zelenej tráve a pokojne pozorovali okolie. Vietor, ktorý ešte len pred chvíľou zúril sa utíšil, a len sa pohrával s listami stromou. Všade bolo ticho. Sledovali len tiché svedectvá náhrobných kameňov. Uprostred cintorína stála socha akéhosi svätého, ktorý držal fakľu v ruke a svietil kdesi do neznáma. Fotky ľudí na pomníkoch boli usmievavé a pokojné.

     Vrátili sa na ulicu a Melush sa spýtal drobného muža: “Už chápete?”

     “Hej.” Vydal zo seba ťažko. Na viac slov sa nezmohol.

     Obaja sa teda vydali preč svojou cestou.

     Zrazu sa muž otočil a zakričal: “Ešte jednu vec by som rád vedel.  Kto je autorom tohto obrazu? Boh?”

     Melush sa otočil a po chvíli odpovedal: “My...”